Štvrtá adventná – Terra!

Kričali námorníci Krištofa Kolumba, po x-tých dňoch bezútešnej plavby, s minimom potravín, s maximom ponorkovej choroby, únavou, na pokraji dezilúzie a všetkých síl. Zavesení na koši zvyškov nádeje dostali pohľadom na kúsok pevniny, o ktorej pomaly prestávali aj snívať, presne tú dávku adrenalínu, nadšenia, pocitu zmysluplnosti z cesty, akú potrebovali. O tom sú pocity z videnia cieľa, o to sú silnejšie, keď už sme v ňom.

Záchytný bod

Ako často sa im všetci podobáme! (Okolnosti si všetci veľmi dobre každý za seba pamätáme…) A rovnako, ako aj Krištofových námorníkov, aj nás dezilúzia, bojkot, beznádej a dezertérske chúťky chytajú priskoro.

A horšie je, že nás tieto pocity chytajú už len pri čiastkových úsekoch cesty. A to napriek tomu, že máme jasné vnútorné GPS svojho života, svoju vlastnú cestu a že sme sa prijali takí, akí sme. Niektoré úseky cesty k cieľu sú totiž … priťažké. Nielen na trávenie. Aj na prežitie.  Ako uveriť takíto zmordovaní po nejakej etape, že cieľ existuje a a že sme ho schopní dosiahnuť?

Uveriť a vydržať sa to dá len vtedy, ak je tento cieľ pre nás taký dôležitý, taký podstatný, taký príťažlivý, taký nádherný, taký neodolateľný, taký presahujúci všednosť, realitu, zvyklosti a rámec obyčajnosti, že sa preň dokážeme správať ako blázni. Teda: byť skutočne ako blázni v ponímaní „normálnych“ ľudí.

Patent na úspech

Zvláštne: skúsme sa pozrieť na ľudí, ktorí dosiahli cieľ. A je jedno, kedy žili a čo vlastne robili.  Už len ten spomínaný Krištof: tak skalopevne bol presvedčený o tom, že jeho cesta do Indie existuje, že nejestvovalo nič, čo by ho odradilo. Ani strata kráľovskej priazne, ani úklady o život, ani problémy s posádkou, ani počasie, neznalosť pomerov a premenlivosť nálad domorodcov, nič. Svoj sen sníval aj vtedy, keď zabudnutý svetom aj bohatstvom zomieral v neuveriteľne skromných pomeroch.

A ďalší? Skúsme len prejsť v mysli príbehy ľudí, ktorí nás fascinujú a ktorí niečo pre svet znamenali. A to sú len tí známi. Koľkí z nás máme okolo seba svedectvo života, o ktoré ani bulvár, ani televízia ani prezidentský rád neviem ktorého stupňa nezakopne – a my povieme: „Smekám!!“? Boli to svätci? Boli to vedci? Boli to dobrodruhovia, objavujúci nové zákutia sveta? Boli to obyčajní lekári, učitelia, či suseda od vedľa?

Ak budeme poctivo hľadať leitmotív, ktorý ich robil jedinečnými a úspešnými pri hľadaní cieľa, nájdeme ho: verili v svoj sen a v jeho prospešnosť pre iných. Možno boli pre svoje okolie a čas blázni. Ale okolie sa pominulo a čas ukázal: Toto bláznovstvo malo pravdivý koreň a dosiahlo cieľ. Zásah. Bingo!

Takže?

Takže nám ostáva posledná sviečka a posledné – veľmi dôležité – premýšľanie. Čo je mojím cieľom? Je to viac, ako kúpa nového auta alebo super hifi novinky? Siaha ďalej, ako je ešte nevyskúšaná dovolenková destinácia a moje pohodlie? Presahuje čas a je prospešná aj pre iných? Dokážem byť pre ňu blázon v nadšení, aký rast prinesie a prináša mne a iným?

Nech svetlo poslednej sviece adventného venca zapáli v vás nadšenie dôjsť až na konečnú. Na tú podstatnú, ktorá stojí za to.