Toto leto je také nejaké iné. A nielen preto, že je strašne horúce a my tak skúšame, koľko vládzeme vypiť, nejesť, potiť sa. Pre nás doma je iné inak: stavba aj kadečo inšô spôsobilo, že nie je šanca vyskakovať a tábory sa tento rok nekonajú – ak nepočítame overenú rodinnú dovolenku a úlety u krstných. A predsa si uvedomujem, že aj bez vymetania kúpalísk a praženia seba sa je nám fajn.
Mať čas
Asi o tom to je. Mať čas spať. Aj keď moje vrabce sa budia pekne po poriadku o tej šiestej práve vtedy, keď mama cez noc preťahuje kvôli práci. Ale jednoducho – neženieme sa. Tie chvíle v posteli sú oveľa lepšie, ako ukradnuté víkendové rána cez školský rok: mám čas sa dívať, ako rastú, ako sa náš drobec preberá a kopčí, ako ráno ešte v polospánku cucká tú svoju rannú dávku.
Mám čas raňajkovať kedy chceme a obedovať tak nejako inak. Mať čas sa hrať do nemoty Uno (aj to som sa už naučila, ja antikartový tvor) a čas triediť malé či zničené topánky a smiať sa na tom, koľko toho už majú za sebou a čo odchodili. Mať čas volať do nemoty (vďaka, môj mobil operátor) s tými, ktorí sú ďaleko a predsa tak blízko.
Mať čas čítať a hlavne rozprávať sa. Netušila som, aké obrovské tajomstvá skrývajú títo moji a som vďačná za každý okamih a každé slovko. Aj vtedy, ak tá naša skoro pätnástka nemá na mňa chuť a dá mi to patrične najavo. Aj vtedy, keď sa patrične povadia kvôli blbosti a keď tárajú o somarinách, ktoré nemajú logiku a konca. Aj keď ich občas zruším, je nádherné sledovať ich, ako si žijú svoj vzájomný súrodenecký vzťah, ako sa doberajú, vtipkujú, prihrávajú slovné smeče a majú z debaty obojstranný zážitok.
Robiť veci inak
Školský rok má svoje pravidlá a prázdniny tiež. Ale také, trošku „šalené“. A preto sa teraz vôbec nebavíme o tom, čo sa má a čo nie. Jednoducho, skúšame zážitky, ktoré sú iné ako bežné. A tak periny odpočívajú v pokoji v perináku. Spať v spacáku priamo na zemi v izbe (a po dohode aj na balkóne ako bonus) je tutovka. A spacáky sa lepšie ukladajú. Perinák neprotestuje.
Máme čas skúšať nové chute a pchať sa do nemoty neskutočne sladkými melónmi, našimi plánkami – hruškami a zobať bosí na záhrade paradajky a všetko, čo sa dá hodiť do pusy ako jedlý kus. Hm, akurát drobcovi musím vysvetliť, že vegetariánstvo nezašlo ešte tak ďaleko, že bude nutné skúšať požierať všetky druhy listov. Kým sme vyhrabali bazén z vlaňajška (aby sme zistili, že zas fučí), celkom fajn sa čľapkalo aj v lavóri po tete Tonke a vo vaničke, ktorá určite nemá depku z neužitočnosti ani po 16 rokov existencie v našej rodine. Pst, geniálny štopeľ sme z nej stratili, a tak sme si pomohli plastelínou.
A chodiť bosí. No a čo, že vyberáme furt nejaké tie zrady z nôh. Dokonca ani komáre nás nerozhádzali, a nohy všetkých nás sú svorne bodkované, oškrabané, ojazvované, dorantané ako jednoznačné poznávacie znamenie leta. Opečení ako slaninka do chrumakava je nám dobre.
No, čo budem hovoriť: robota nie je zajac. A vždy po lete mi doteraz bolo ľúto, ako som zistila, koľko narástli, že som to prepásla. Tak teraz neprepasiem. Pasiem si oči a dušu na spoločných chvíľach a kašlem na burinu v záhrade, zaujímavo riešený stav domácnosti a aj na trucujúco kvapkajúcu práčku. Moje deti rastú! Koľko takých chvíľ mi ostáva?
Bingo!
Škrabem sa za uchom a počudovane si konštatujem, že toto leto nám neprinieslo žiadne kategorické zvady. Nie žeby som rezignovala a žeby pubiši aj vrabce boli takí ideálni. Jednoducho hľadáme veci a cesty, ktoré nájdu riešenie. Aj bez mora, len na malte.
Je síce teplo, to fakt. Ale to teplo, ktoré cítime voči sebe navzájom, to otváranie si dverí a okien a navštevovanie sa cez dobré slovká a dotyky, to nemá chybu. Budúce prázdniny tiež viac improvizujem a kašlem na dokonalú gazdinku. Pošlem ju znovu na dovolenku.
Len vďaka letu v pokoji viem, že tá malá ružová prdi podprska už nebude tak žalostne ležať na poličke. A ako sa volajú všetky dinosarury. A aké je dôležité mať názor. A že…
Dúfam, že počúvate a zízate aj vy.
Krasne