Bežíme po cestách ako splašené kury, naháňajúc pár sekúnd či minút, ktoré potom použijeme na ďalšie naháňanie.
Cestou hnevajúc sa na všetkých, čo prekážajú nášmu behu, kvôli ktorým sme nestihli, čo sme tak veľmi chceli stihnúť, rúcame všetko krásne, čo sme mohli mať, urážame, ponižujeme, zabúdame na dôležité…
A po sebazničujúcom behu sa vrátime domov a v tých pár minútach, čo sme rýchlosťou získali, využijeme na to, že všetok hnev z ciest vychrlíme na svojich milovaných, hoc aj pre tú najmenšiu hlúposť.
Na našich pleciach nosíme démonikov “Urýchľovača”a “Viacovača”
Majú na starosti rôznymi spôsobmi a hlavne často húsť do našich uší:
“Rýchlejšie, rýchlejšie, rýchlejšieee!” a “Viac, viac, viaaac!”, kým sa náš život nerozbije na kúsky.
Nepokúsiš sa ich zastaviť?
Nemôžeš celý život poslúchať “urýchľovačov”.
Prosím! Veď ty nie si splašená kura! Postav sa dôstojne ako kráľovské dieťa, pošli kade ľahšie urýchľovača, ignoruj jeho “rýchlejšie, stihneš, ešte, ešteee” a kráčaj pokojne s dôstojnosťou hovoriac:
“Ak Boh chce, aby som to stihol, tak to stihnem. A ak to nemám podľa neho stihnúť, tak to nestihnem.”
A s úsmevom pozerajúc okolo seba, ďakujúc Bohu, ľahšie spozoruješ smútok v očiach človeka oproti, rýchlejšie zareaguješ na únavu kohokoľvek prepustiac mu svoje miesto v autobuse, skôr uvidíš človeka, ktorý sa trmoce so svojím kufrom hore schodmi, podržíš dvere tomu, kto ide za tebou, aby ho netresli po hlave a usmeješ sa letmo uvidiac oči, pozrajúce na teba v svojej osamotenosti.
A tak vykonajúc s Bohom v modlitbe mnoho dobra po cestách, vrátiš sa domov naplnený dobrom, pokojom, radosťou a tieto vyleješ zo svojho srdca na svojich milovaných…
A o “viacovačoch” už ani nehovorím…
Kto ti hovorí, že musíš do nekonečna poslúchať to “viac, viac, ešte, ešteee” ? Ničís úprimnú dôveru tvojich blízkych a priateľov. Necítiš sa šťastnejšie ani s najnovším iPhonom, Lexusom či Mercedesom, novou kuchyňou, novými “handrami” z shopingu , dláviš v sebe všetok cit pre skutočnú radosť, skutočný pokoj, skutočnú lásku, zameniac ju za vybičované telo, za neustály strach, že stratíš, čo máš. Strácaš sa v tom, kým skutočne si, a čo sú iba tvoje masky, pretvárky, ktorými si kupuješ nezaplatiteľné…
A všetko toto len kvôli fatamorgáne, ktorou ťa “viacovači” lákajú hlbšie a hlbšie do púšte…
Nikdy sa nenasýtiš.
Tak čo? Nezastavíš sa?
Pošli do kelu každého “viacovača” a odignoruj ich “viaaac” tvrdým rozhodným “Stačí!” a “Ďakujem, Bože, za to, čo mám. Verím, Ty mi dáš toľko, koľko potrebujem. Nič viac ani nič menej.”
A privolaj na svoje plecia “Mámčasovačov” a “Stačovačov”, ktorí ti pomôžu opakovať tak často, ako sa len dá:
“Mám čas! Stihnem, čo mám stihnúť! Rozprávaj mi o sebe, synček, dcérka, žena moja, priateľ môj!”
a “Stačí! Ďakujem ti, Bože, za to, čo si mi dal a ešte dáš – je to tak krásne! Pozri, aký je Boh štedrý, dcérka, synček, žena moja, priateľ môj!”
Ak vás tieto zamyslenia oslovili, knihu povzbudení, myšlienok a príbehov pátra Roberta Baleka z misií v Rusku “Balzam na dušu” nájete na Facebooku
(10 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Príspevok pri narodení dieťaťa 2024
Vianočné vinše
OČR počas Vianoc
OČR (čo je ošetrovné, kto má nárok, aká je výška)
Nádherný a silný článok. Vďaka!