Rozhodla som sa, že nákup s takmer celou zostavou mojej demografickej vzorky oslávime kopčekom zmrzky. Kto nakupoval s deťmi, vie, aké je to oblažujúce vyjsť z obchodu živý a celý, aj keď nie vždy má pocit z pohľadu obsluhy na chrbte, že sa tam ešte môže vrátiť.

Ja však v duchu blahorečím osvietenej predavačke malého značkového sekáča, ktorá nášmu dieťaťu veľkodušne darovala ružové nohavičky a ponožky po ekologickej havárii. Nohavice som mu neplánovane musela kúpiť ja. Nuž čo, nákup trval na jeho pomery pridlho.

Stojíme teda pred výkladom a vyberáme z množstva studených chutí a farieb.
„Čokoládovú!“ doprosuje sa malý havarista, ale pri pohľade na jeho zatiaľ biele tričko ho ukecám len na nugátovú.
„Ako suniecko!“ zahlási pragmaticky jeho brácho, a ja predavačovi zjavne odrastenom z detskej terminológie vysvetľujem, že bola myslená vanilková.
Len Kubo stojí a čaká, zamyslene mrká na sklo. Drgnem ho – a čo ty?

„Mami, čo je to tutti-frutti?“

Možno je predavač vyrastený z detskej terminológie, ale je mi jasné, že detstvo odžil v tom istom časovom horizonte, ako ja. Bezprostredne sa zasmejeme… a v očiach nám naskakuje postavička kozmonauta zo zubnej pasty, ktorú sme radšej jedli, ako si ňou penili zuby zubaté.
Bola taká dobrá, ako tá zmrzka.
Kým som dovysvetľovala deťom detaily nášho „malého“ života vrátane paradajkového džúsu – že vraj fuj!, mrkvovej šťavy, malinoviek v sáčku, úzkoprofilových šumienok, skutočných lúpačiek a jogurtov, v ktorých aj bez dnešnej chémie stála poctivo lyžička v pozore, chcelo sa mi k niektorým veciam vrátiť.

K žuvačke Pedro, ktorú mi mama nikdy nedovolila kúpiť, lebo by mi vraj zalepila brucho. A tak som len potajomky voňala obaly od spolužiakov, kým Pedro z obalu na mňa žmurkal trošku ospravedlňujúco za tie možné črevné žuvačkové problémy.
Čokoláda, ktorú mám stále rada, bola vtedy síce trápne vodová, a tak som sa naučila na horkú – tam sa chuť nedala oklamať žiadnym zjazdom KSČ.
Mnohé z vecí nášho detstva neprežili nástup kapitalizmu. Aj keď kvôli rifliam, dezodorantu Fa a pomarančom by sa mi dnes veru tak dlho pred obchodom stáť nechcelo.

Ale včera som objavila v obchode pastu Tutti frutti, aj keď bol na nej nejaký zajo- kozmonaut už asi konečne odletel s nejakým Sojuzom alebo Apollom do vesmíru.
Chuť ostala rovnaká, ako v časoch mojich mašlí vo vlasoch…
Vyskúšala som, skôr, ako ma zbadali deti, že jem pastu.

Dúfam, že keď naše deti dorastú a budú vážni dospelí, ostane im na ochutnanie vlastného detstva viac chutí.
Ale vďaka aj za to Tutti frutti.