Učím a doučujem angličtinu ako súkromná učiteľka. Moji študenti sú väčšinou vo veku stredoškolákov alebo trochu mladší. Väčšinou sú to inteligentní, ambiciózni, rozhľadení, citliví ľudia. Väčšinou mi o sebe a svojich angličtinárskych potrebách povedia to isté:
Chcem rozprávať
Chcel by som hlavne rozprávať, pretože v škole vôbec nerozprávame! – sťažujú sa takmer všetci moji noví žiaci na prvej hodine. Toto je veľmi častá požiadavka nielen u študentov stredných škôl. Nie je vždy možné jej vyhovieť a vedela by som napísať celkom rozsiahly elaborát o tom, prečo to nie je vždy možné. Pravdou ostáva, že väčšina učiteľov na školách uprednostní čítanie a preklad textu alebo spoločné, celotriedne vypĺňanie gramatických cvičení pred rozprávaním. Pretože je to ľahšie. Robiť konverzačné hodiny je totiž náročné. Vyžaduje to veľa prípravy, rozmýšľania a tvorivosti pred hodinou, a neustálu pozornosť, ostražitosť, aktívne počúvanie a pohotovosť počas hodiny. Konverzačné hodiny je často potrebné upraviť na mieru skupine a zároveň čakať nečakané. A vedieť improvizovať.
Do úvahy tiež musíme zobrať fakt, že hodina v škole má 45 minút, študentov je v skupine 15 a je nemožné aby sa počas jednej hodiny dostal k slovu každý aspoň na 2 minúty. Pretože na hodine sa aj preberá gramatika, kontrolujú sa domáce úlohy, zadávajú sa úlohy na ďalšiu hodinu, vysvetľuje sa, robí sa zápis do triednej knihy, riešia sa výchovné problémy, občas aj technické problémy a veľa iných drobných vecí. Na rozprávanie neostane veľa času.
Hanbím sa rozprávať
…pretože spolužiaci sa mi vysmievajú.
Dnes už nie je nič výnimočné, že študenti chodia na doučovanie z angličtiny. Tiež už nie je nič výnimočné, že deti sa veľa naučia z videohier, YouTube a seriálov. Cestujú. Sú „závislí“ na anglických audioknihách. Majú online kamarátov z iných krajín. Takí potom vedia jazyk perfektne a fungujú v ňom takmer rovnako sebaisto ako v rodnom jazyku.
Bohužiaľ, stane sa aj to, že niektorí nedokážu zdravo spracovať nižšiu jazykovú úroveň svojich spolužiakov a začnú trúsiť posmešky, uchechtávať sa, mať nevhodné poznámky a posunky, prevracajú očami, vzdychajú,…
Trpia najmä dievčatá. Prídu celkom zablokované, v podstate nedokážu otvoriť ústa a niečo povedať po anglicky bez toho, aby sa začali červenať, potiť a koktať. Ťahám z nich maximálne trojslovné odpovede. Trpezlivo čakám, kým sedia niekoľko minút vkuse celkom ticho a nehybne so sklonenou hlavou a snažia sa prekonať to napätie a tlak ktorý im nedovoľuje hovoriť. Ubezpečujem ich, že sa nemusia každú hodinu ospravedlňovať za svoju „otrasnú angličtinu“. Niekedy nám trvá týždne, kým sa z toho dostaneme. To sú tie horšie prípady. Kde bol učiteľ, keď počas vyučovacej hodiny dochádzalo k tejto hroznej traumatizácii?
…pretože učiteľka ma zosmiešňuje.
Učiteľ to má ľahké – v predmete výučby má zvyčajne prevahu nad študentami. Nemusí sa veľmi namáhať ak chce študenta zosmiešniť, ponížiť, vysmiať, strápniť, uzemniť a ukázať mu kto je v triede najmúdrejší. Učiteľ tiež jasne vidí, kde má študent slabé miesto. Či už akademicky alebo osobnostne. Keď sa učiteľ zníži k tomu, že na toto slabé miesto zaútočí, výsledkom je pedagogické a ľudské zlyhanie, ktoré opäť vedie len k traumatizácii študenta.
Keď sa človek necíti v bezpečí, keď vo vzťahu učiteľ-študent chýba úcta a slušnosť zo strany učiteľa, keď musí byť študent neustále v strehu, neustále pripravený na útok zo strany autority, neustále s pocitom nedostatočnosti, uzavrie sa. Vypne sa. Vytvorí si obrannú hradbu a prepne sa do programu PREŽIŤ. Program PREŽIŤ neobsahuje dobrovoľné a radostné používanie cudzieho jazyka.
Z písomiek mám jednotky, ale nič neviem
Toto je stará dobrá klasika: Decká majú jednotky a dvojky z písomiek, ale nevysúkajú zo seba dve zrozumiteľné vety po sebe. V školách sa kladie dôraz na memorovanie slovíčok a robotické dopĺňanie cvičení s práve preberanými gramatickými javmi. Nikto študentov nemotivuje k tomu, aby pozerali filmy v angličtine, aby čítali, aby počúvali audioknihy. Nikto s nimi nevedie diskusie v angličtine, nehrá s nimi rolové hry, nerozoberá živé texty z časopisov. Nikto sa s nimi nehrá komunikačné hry, nikto ich neučí ako napísať slušný formálny list.
V skratke – nerobí sa s nimi nič čo sa čo i len trochu podobá na reálne používanie jazyka. Študenti potom niekedy netušia, ako sa niektoré slová vyslovujú, pretože ich nikdy nepočuli a nikdy ich nemuseli použiť. Napísať ich však vedia a to na jednotku stačí.
V škole na angličtine nič nerobíme
Ako to, že nič nerobíte? – pýtam sa. Stredoškoláci majú päť až sedem hodín angličtiny týždenne. Ako sa dá toľko hodín robiť NIČ? Dozvedám sa, že učiteľka zavše príde, dá študentom v tichosti čítať článok a celú hodinu je na počítači. Alebo im rozdá cvičenia, ktoré si majú sami vypracovať, a potom četuje na tablete. Alebo skúša dvoch študentov celú hodinu. Alebo príde na hodinu neskoro, zapíše do triednej knihy, letmo skontroluje domácu úlohu a odíde z hodiny skôr. Niekedy sa s nimi rozpráva o víkende (v slovenčine). Inokedy si otvoria učebnicu a čítajú a prekladajú text, vetu po vete, a trvá im to celú hodinu.
Šikovní študenti to všetko vnímajú a vadí im to. Angličtina je povinný maturitný predmet. Však preto má aj takú vysokú hodinovú dotáciu! Vidia, čo všetko by ešte mali prebrať, cítia, že majú medzery a nedostatky. Keď sa takejto učiteľky priamo opýtajú, kedy budú preberať nejakú konkrétnu ťažkú gramatiku alebo tému, odbije ich buď tým, že to sa berie vo vyššom ročníku alebo tým, že to mali preberať v nižších ročníkoch. Jednoducho nemajú šancu!
História sa opakuje. Počúvam od mojich násťročných študentov to isté už takmer 20 rokov. Je to ako keby sa školy nedokázali v tomto smere pohnúť dopredu. Stále rovnaké príbehy, stále rovnaké problémy. Je jedno, či ide o základnú školu, gymnázium alebo odbornú školu. Nikto s tým nič nerobí a školy produkujú generácie mladých ľudí, ktorí majú odpor k cudziemu jazyku, pretože bol povinný, nič z neho nevedia a nikto im nikdy neukázal rozsiahle výhody, ktoré ovládanie cudzieho jazyka prináša. Nikto v nich nikdy nezasial lásku k jazyku a nepodporil v nich sebavedomie, vďaka ktorému budú ten jazyk používať a tým ho rozvíjať.
—
PS: Tento text nemá zámer znevážiť učiteľov angličtiny v školstve ako homogénnu masu. Iba zhŕňa, reprodukuje a interpretuje odpočuté zážitky autorkiných žiakov.
Autorka chápe, že aj medzi učiteľmi sú ľudia schopní, nadaní a šikovní, a potom sú tam aj tí druhí.
(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
