Ja už nie som decko! O pocitoch dospievajúcich dievčat.

Kým chlapci všetko obracajú na žart, dievčatá sa až tak nechichúňajú. Zaujímajú ich veci týkajúce sa ich tela a svoju nastávajúcu rolu žien a matiek berú omnoho zodpovednejšie.

Zrejme je to spôsobené i tým, že väčšina siedmačiek či ôsmačiek sa už prebojovala prvou menštruáciou, majú vlastný zážitok so svojim meniacim sa telom. Áno, dospievajú skôr… 

Hanblivky a „herečky“…

Ale… Áno i tu je ale…

Zase len zo skúseností som zistila, že mnoho dievčat sa bojí otvorene hovoriť o svojom tele, o svojich orgánoch – resp. hanbia sa otvorene hovoriť im pravým menom.

Hanbia sa i za to, že majú menštruáciu, hanbia sa za to, že im narástli prsia… Hanbia sa za to že sú odrazu ženy? Nestihli sa na tento stav ešte pripraviť?  

Obávajú sa i toho, ako s nimi zmietajú emócie. Možno sú zaľúbené, ale to ich ešte viac potlačí do úzadia, boja sa prejaviť city. Obávajú sa výsmechu a zosmiešnenia.  O vlastných pocitoch  a vzťahoch  sa s druhými ľuďmi bavia len z donútenia a neochotne. Otvárajú svoje vnútro len nerady… 

Je tu však i iná  skupinka dievčat, ktoré naopak – s hrdosťou kupujú  a nosia prvú podprsenku okamžite ako sa im púčiky na hrudi trošku vykopčia z plochého  povrchu.

Všeobecne pohŕdajú všetkým „detským“, nosia sa ako Marylin Monroe a svoje mladé ženstvo si užívajú s hrdosťou.  Na nechty si capkajú farebný lak, namiesto minisukne nosia opasok a gúľajú očami na každého samčieho tvora v okolí dvadsiatich kilometrov. 

O emóciách nehovoria. Ony priam kričia!   „Tamten sa mi páči – pošlem mu SMSku.“ „Aj ten je super, trošku sa pred ním ohnem, aby bolo vidno aký mám pekný zadok.“  Skúmajú a rýchlo zisťujú, čo to s mužským pokolením urobí.  

Niekedy dievčence zachádzajú až do vulgarity. Používajú škaredé slová a výrazy, aby sa zapáčili chlapcom. Výrazy,  ktoré však nepatria do pusy žiadneho slušného tvora na verejnosti.   Predvádzajú sa, provokujú a teší ich to! 

A aké sú naozaj ich city?

Nemôžem tvrdiť že sú povrchné, veď čo je pre nás povrchné keď sme v puberte?  Možno sa len skrývajú za masku hrdinky, aby to dospievanie lepšie zvládli. Pochopte ich, vnímajte…

Ale moja rada znie:  Pozor – tu by sa zišlo trochu „skrotiť hormóny“, najmä ak taká dotyčná, akú spomínam, chodí do šiestej triedy na základnej škole.

Takže čo je lepšie?

No, určite to viete  – najlepšie je niečo medzi tým. Zlatá stredná cesta. A čo môžeme urobiť my rodičia? Úprimne povedané – neviem koľko sa nám podarí zvládnuť. Ale za pokus to stojí.

Zásadné pravidlo znie – počúvajte ich, vnímajte nielen ušami a očami, ale i srdiečkom.  Spomeňte si na svoju pubertu. A ponúknite svojim ratolestiam – ak ste to doteraz neurobili – možnosti, ako na seba upútať niečím iným ako svojim telom.

Športujte s nimi, venujte  sa kultúre, angažujte sa trebárs za záchranu zvieracieho útulku. Je dosť pravdepodobné, že s vami už nebudú chcieť tráviť toľko času, ale skúste to.

Práve pri spoločných aktivitách sa s nimi najlepšie porozprávate. Alebo si myslíte, že to lepšie zvládnete počas nedeľného obeda? Dievčatá by vám pravdepodobne povedali, že to nie je rozhovor, ale výsluch.

A ešte niečo – nechajte ich, nech takú aktivitu navrhnú aj samé. Zbytočne ich budete ťahať do hôr, keď lyže z duše nenávidia. Ani spoločná chata s ďalšími troma rodinami, ktoré majú deti omnoho mladšie (a vaša dospievajúca dcéra sa buď o nich postará alebo ujde) nie je celkom dobré riešenie. 

A naozaj – naozaj ich organizujte s mierou. I vy sa musíte stotožniť s tým, že pre dospievajúcich je omnoho dôležitejší názor skupiny ako váš. (nebojte sa, keď budú dospelí, tak sa vrátia k vám). 

A hlavne – citlivo, citlivo a citlivo. Nezosmiešňujte ich, ak sa vám už otvoria. 

A ak sa dozviete o prvej láske, považujte to za česť, že ste mohli byť pri tom. A buďte na seba hrdí, lebo ste zrejme urobili všetko preto, aby vám vaše dieťa verilo. 

Mnohí dospievajúci sa totiž svojim rodičom vôbec nezdôverujú. Utvorte si vzťah, kde sa môže povedať hocičo – bez hodnotenia a kričania.  Urobte zo vzťahu  autoritatívny rodič – poslušné  dieťa, vzťah iný.

Skúste to na partnerskej úrovni. Ale áno, je jasné že vás musia počúvať a rešpektovať vás. Ale čo myslíte – koho dospievajúci rešpektujú? Koho rád sa držia? Komu sa zdôverujú? 

Hysterickým rodičom, ktorí pri prvom náznaku bozku svojej dcére udelia dvojtýždňový zákaz vychádzok? Alebo tým, ktoré po tomto zdôverení prikývnu a namiesto prednášky sa otvorene porozprávajú (v preklade – aj dieťaťa sa pýtajú) o pocitoch, vzťahoch, skúsenostiach, alebo trebárs   aj o možných rizikách? 

A ešte čosi – aj ony majú právo na svoje tajomstvá,. Nenúťte ich „vyklopiť všetko“. 

 

Zákazy alebo pravidlá? 

Tolerancia je jedna z úžasných vlastností rodičov dospievajúcich detí. Nájdite správnu mieru, určite (primerané!) pravidlá. Najlepšie, ak sa na nich dohodnete spoločne. Praobyčajné zákazy nič nevyriešia.

Práve naopak. Čím viac budete zakazovať, tým viac bude vaša dcéra premýšľať nad tým, ako zákaz nenápadne porušiť.  Ak ju však budete rešpektovať, bude rešpektovať i ona vás. 

Ja už nie som decko! 

Vaše dcéry už nie sú deti. Určite každý z nás sa stretne minimálne raz s tou vetou v nadpise. A predpokladám, že každý z nás ju už kedysi vypustil z vlastných úst.

Očakávame od detí, že budú zodpovedné v škole, že sa budú správne správať, že budú pomáhať v domácnosti, že sa budú chovať  ako dospeláci. Oni od nás na oplátku očakávajú, že sa môžu ako dospeláci správať i pri nás, a vo svojom vlastnom živote. Naznačte im cestu…. 

Možno si teraz poviete, že s vašimi deťmi sa nedá dohodnúť, rozprávať… Že chcú stále chodiť do noci vonku a skúšajú fajčiť a možno aj piť. Že majú blbých kamarátov. Že za všetko môže partia. Že sa to nedá ovplyvniť. Že… 

Tož – ukážte svojim dcéram (i synom), že za nich nesiete zodpovednosť. Dajte im preštudovať zákon o rodine (i vy si ho preštudujte ) a pohovorte si o ňom. Držím vám palce… 

PS: Zákon o rodine nájdete pod číslom 36 / 2005 Z. z.

(11 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...