„Je to normálne? Moje dieťa, ktoré som naposledy držala za ruku snáď v jeho prvý školský deň, si začalo vyžadovať túlenie. Má 11 rokov. Doteraz ma div nepreklal, keď som mu pri lúčení chcela dať pusu.
A zrazu sa na mňa vešia na prechádzke. Ako mačka sa mi vtiera na kolená, keď sedím pred telkou. Je prvý, ktorý sa chce vítať, keď sme sa dlhšie nevideli. Doobeda sa ten puberťák zdúva a papuľuje a večer sa chce mojkať ako malé bábätko …“.
Tak je to normálne? Spýtali sme sa psychologičky, Mgr. Zuzany Milerovej.
Z bábätiek puberťáci
Keď si predstavím mojkanie s vlastným dieťaťom, vždy je to niečo, čo mi privodí príjemný, hrejivý a srdečný pocit. Tiež vyčarí široký úsmev na tvári. Keď si predstavím svoje deti ako bábätká, tie ich malé rúčky, očká dokorán a uslintaná pusinka. Jednoducho na spapanie.
Čas letí a všetko sa mení. Ich očká sa menia z nevinných na šibalské, rovnako i úsmevy. A dotyky sú už oveľa účelovejšie, výberovejšie a pod kontrolou. Významnými faktormi, ktoré do tohto – vysoko osobného – spôsobu našej komunikácie s okolím vstupujú, sú temperament či výchova.
Čo sa však týka nás všetkých, nech sme odkiaľkoľvek, je naša individualita. Ako sa deti od nás psychicky oddeľujú a čím viac si uvedomujú svet okolo seba a svoju vlastnú identitu, tým výraznejšie sa mení a formuje ich vlastná intimita a pojem súkromia.
Čo deti potrebujú od rodičov
Prvým znakom ich individuality je odstavenie od dojčenia a schopnosť dieťaťa sa vzdialiť od matky. Niečo také jednoduché a pri tom také náročné. Dieťa fascinujú nové veci a túži ich spoznať a vlastniť. A na druhej strane má veľký strach z neznáma a straty istoty a bezpečia.
Aby to dieťa úspešne zvládlo, potrebuje cítiť od nás dospelých, ktorí sme si už mnohým prešli, povzbudenie a vieru, že to aj ono zvládne. Deti potrebujú pocit bezpečia a istoty, že tam budeme pre nich.
Avšak, ono to nie je také jednoduché.
Pretože každé dieťa, puberťák, je už taký, že potrebuje na svojej ceste nanovo objaviť, čo už bolo objavené, overiť si to, čo už bolo overené. A samozrejme vyskúšať to, čo iní skúsili a aj to, čo ešte nikto neskúsil. A to sa často nezaobíde bez hádok, odporu z prekračovania hraníc, či vytvárania nových. Teda bez kriku, plaču, búchania dverí, sklamaní, zákazov, odchodov a návratov.
Mami, pomojkaj ma …
A tu sa dostávame k mojkaniu. Pohladenie, objatie, pusinka či túlenie sa je ten najlepší spôsob, ako si po odpustení vyjadriť vzájomnú blízkosť, porozumenie, lásku a uistenie, že je zase všetko v poriadku.
Mojkanie má v každej etape života dieťaťa a neskôr mladého človeka rôzne formy. Avšak jeho posolstvo je vždy to isté – cítiť blízkosť, súnáležitosť, priazeň a uistenie v láske.
A je úžasné a znakom dobrého základu vzájomného vzťahu, ak si puberťák dokáže vypýtať svoju potrebnú dávku mojkania.
Čo je však nevyhnutné, aby rodičia pri tom dokázali rešpektovať formu a intenzitu, ktorú puberťák potrebuje. Niekomu stačí chytiť sa za ruku. Iný chce objať, ľahnúť si na kolená a ískať vo vlasoch, či škrabkať na chrbát. Alebo ľahnúť si vedľa vás a rozprávať o celom dni. Alebo si nájdete nejaký špecifický rituál, ktorý je len váš.
Musí to byť príjemné pre obe strany, inak by sme hrubo prestupovali hranice intimity, vlastné či nášho dieťaťa, resp. puberťáka a celé by to stratilo zmysel.
Mgr. Zuzana Milerová pracuje ako poradenská psychologička.
