Bojím sa, že v hneve ublížim deťom

Zhrozila som sa, čo som za človeka

„Starší syn si v ten deň zaumienil, že pôjdeme na ihrisko aj s tatrovkou,“ začína rozprávanie Kristína.

„Ešte cestou tam ho to ako tak bavilo, ale naspäť sa mu už nechcelo autom zapodievať. Vždy po dvoch metroch sa zasekol a chcel, aby som mu tatrovku odniesla. Ako verklík som opakovala, že nebudem nosiť jeho auto, keď mám v nosiči jeho brata, že je to ťažké. A on na mňa skúšal všetko možné, aby ma zlomil.

Škriekal, vrieskal, kopol do auta, odišiel od neho, testoval, čo na mňa zaberie. Po pol hodine doťahovania som schytila tatrovku a rovno pred žltým smetiakom na plasty som ju roztrieskala na márne kúsky. Nezastavilo ma ani to, že som mala mladšieho syna v nosiči. Bola som otrasená. Zhrozená sama zo seba, kam to dospelo, do akého afektu som sa dostala.“

Zase som zlyhala

 „Nielenže sa mi neuľavilo, zaplavili ma obrovské výčitky, ako som zase raz nezvládla nejakú situáciu, ako som nepredvídala, čo sa môže stať, nemala pripravený nejaký plán, ako budem reagovať, keď sa dieťa bude správať takto.

Zase som bola tá matka, ktorá zlyhala. A ten pohľad detských očí plný strachu, čo urobila jeho mama… nikdy na to nezabudnem,“ hovorí Kristína, ktorá pripísala svoje správanie najmä únave, vyčerpaniu, nedostatku spánku, pretože aj to ovplyvňuje, ako sa cítime a ako reagujeme.

„Bola som naozaj unavená. Niekoľko dní po sebe som dobre nespala. Časté nočné kojenia. Starší syn ma vyvliekol z postele pred šiestou ráno. Len som sa tak pohybovala po byte ako múmia. Bez štipky energie,“ snaží sa pochopiť svoje rozpoloženie.

„Nevedela som si spomenúť, či pijem druhú alebo tretiu kávu, aj tak by som mala chuť na štvrtú. Ale nejako musíte fungovať. Musíte dať niečo deťom jesť. Musíte ich zobrať von, na vzduch, na prechádzku,“ vysvetľuje a je cítiť ťažobu z toho, čo všetko „musí.“

Neviem, čo si s tým počať

Kristína vraví, že má strach – aby sa tie jej afekty, rozčúlenia, ničenie vecí, trasenie deťmi neopakovali. Bola vydesená, ako veľmi sa dokáže hnevať.

„Raz som dokonca syna hodila na posteľ. Neposlúchal celý deň a ja som mala pocit, že od rána len držím, držím, snažím sa „po dobrom.“ Vnútri vo mne narastal obrovský hnev, stupňovalo sa to, až som explodovala. Plakala som ešte niekoľko dní. Strašne som sa hanbila.“

Kristína povedala to, čo hovoria mnohé mamy:

„Kým som nemala deti, ani som nevedela, že sa viem tak rozčúliť, že ma môže niekto takto vytočiť. Považovala som sa vždy za človeka, ktorý sa vie kontrolovať. S deťmi sa táto pekná predstava o mne totálne rozplynula.“

Prečo sa hnevám?

Milión situácií nás môže nahnevať – podráždiť nás, rozčarovať, frustrovať. Hnev dostáva najesť, keď máme pocity ublíženia, odmietnutia, zahanbenia.

Hnev však neprežívame len v hlave. Naše telo automaticky začne vylučovať hormóny, ktoré navodzujú stav nabudenia, napätie, vzrušenia a silného pocitu hnevu. Ovplyvňujú tep, krvný tlak, pľúca, zažívacie orgány.

Preto môžeme mať pocit, že nás ide roztrhnúť, že nám zviera žalúdok, že musíme zatnúť zuby, zovrieť päste, že sa nám červeň vlieva do tváre. Až si myslíme, že nás hnev zmáha natoľko, že ho nevieme ovládnuť. Zatrasieme dieťaťom, hodíme ho o posteľ, rozbijeme mu auto.

Hnev nie je zlý

Emócie sú naša prirodzená biologická výbava a patrí k nim aj hnev. Emócie nám pomáhajú vnímať svoje vonkajšie a vnútorné prostredie a správne naň reagovať. Hnev nie je výnimkou. Takisto nám má pomáhať.

Pokiaľ však emócie, vrátane hnevu, nevnímame a nerozpoznáme, nemôžeme ich regulovať a reagovať na ne zdravým spôsobom. Nevieme, ako na to, kým si nepoložíme otázku: ako sa cítim? Prečo sa tak cítim?

Hnev je emócia, ktorá sa prebudí v situáciách, keď zažívame niečo, čo nepovažujeme za správne. Keď sa stretávame s nespravodlivosťou. Keď vnímame, že k nám ľudia nie sú fér, nie sú milujúci, láskaví, keď nám niekto krivdí. Nezáleží na tom, či je náš pohľad objektívny alebo nie, skrátka v tej chvíli cítime, že niečo nie je tak, ako by malo byť.

Už len to, že nahlas vyslovíme, že sa hneváme, dokáže znížiť našu emočnú hladinu a nedáme sa zaplaviť hnevom. Môže to byť aj prvá pomoc, aby sme si nenechali zobrať kontrolu nad svojim hnevom a nerozbíjali tatrovky. Hnev a agresia ventilovaná týmto spôsobom totiž emócie neznižuje, ale posilňuje.

Hnev pod povrchom

Jill Bolte Taylor, neurovedkyňa z Harvardu, tvrdí, že „emócia v našom tele trvá približne len 90 sekúnd, potom sa fyzická reakcia rozplynie, pokiaľ sa náš kognitívny mozog nezapojí a nezačne spájať náš hnev s minulými udalosťami.“

Intenzívnejšie teda prežívame hnev vtedy, keď si nejakú situáciu spojíme so zažitými skúsenosťami.

Kristína síce mohla byť unavená a nevyspatá, ale v skutočnosti pri rozbíjaní tatrovky na márne kúsky prežívala hnev so sebaľútosťou. V mysli sa jej opakovali vety ako „ešte aj trojročné decko so mnou cvičí, každý si ku mne dovoľuje, nikto ma nerešpektuje, nikto si ma neváži.“

Kristína sa hnevala na muža, ktorý jej nepomáhal s deťmi. Hnevala sa aj na svojich rodičov. Odbíjali jej prosby o pomoc vetou, že „na to má muža.“ Kristína je vyčerpaná a nahnevaná, lebo sa cíti, akoby bola na výchovu dvoch malých synov sama. Odniesla si to tatrovka a jej pošramotené sebavedomie.

• Svoj hnev však môže začať viac skúmať a pýtať sa, čo jej chce táto emócia povedať.
• Aby sa vyhla impulzívnym reakciám, môže myslieť na to, že každá emócia prejde a dať si čas, aby sa upokojila.
• Môže sa tiež pýtať, čo by potrebovala a čo môže spraviť pre to, aby aj jej potreby boli vnímané a rešpektované.
• Keď sa to naučí, bude vedieť lepšie porozumieť aj emóciám svojho dieťaťa a nebude si jeho správanie brať osobne.
• Nebude sa musieť báť, že komukoľvek v hneve ublíži – ani sebe nie.

(5 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...