Dávame deťom do hlavy, že najlepší je vždy len jeden

 ,,Tak a teraz si dáme súťaž, kto prvý zje polievku!“ Skutočne zázračná veta, ktorá zlomí nejedného malého nejedáka. Mama malými dúškami chlípe polievku z lyžice, zatiaľ čo malý pretekár sa tak ponáhľa, že väčšinu polievky rozlieva, lebo sa mu z túžby vyhrať, trasú ruky. Ale hlavne, že je, hoci hlavu má úplne inde a konkrétne kdesi v cieľovej rovinke.

,,Som prvý!“ radostne skričí, keď lyžica zacinká o prázdnu misku. Ani nevieme ako a táto fantastická motivačná metóda je súčasťou nášho celého dňa. Súťažíme, keď upratujeme hračky, keď ideme po chodníku, pri prezliekaní, umývaní zubov, dokonca deň končíme súťažnú disciplínou, kto prvý zaspí…

A potom o pár rokov neskôr v škôlke, škole deti tiež súťažia. A každý chce vyhrať. Prehru nesú mnohé deti veľmi ťažko. Vtedy príde rozsudok: ,,Rozmaznané dieťa, nevie prehrávať!“

Dávame deťom do hlavy myšlienku, že život je o číslach, že najlepší je vždy len jeden

Fakt toto môže povedať dospelý človek? Veselo hodí takúto zodpovednosť na dieťa? Veď to my im dávame do hlavy myšlienku, že život je o číslach, že najlepší je vždy len jeden, že človek žije pre slovíčko ,,viac“! Budem sa mať dobre, keď budem mať VIAC peňazí, materstvo je fajn, len tie deti by mohli VIAC poslúchať, potrebujem VIAC oddychu, pribrala som a ručička na váhe ukazuje VIAC ako by som chcela, moje dieťa by sa malo VIAC učiť… Stále chceme VIAC a to, čo máme, nestačí.

Paradoxom totiž je, že v minulosti sme túžili po tom, čo máme dnes a dnes to nepovažujeme za svoje víťazstvo.

Vraj chcú diplom, aj keď nie sú dosť dobrí

Čítala som v minulosti aj iný pohľad na túto problematiku, že deti chcú VIAC. Istý profesor sa pohoršil nad dnešnou generáciou. Vraj chcú diplom, aj keď nie sú dosť dobrí. Omyl, pán profesor. Tie deti urobili niečo VIAC, a preto si zaslúžia ocenenie, hoci len za snahu. Je zvrátené chcieť deťom dávať len diplom za prvé, druhé a tretie miesto. Čo ostatní súťažiaci? Nesnažili sa? Veď aj oni sa pripravovali na súťaž, aj oni tomu venovali svoj čas a energiu, to aj oni prekročili zónu komfortu, museli sa postaviť pred spolužiakov, učiteľov, komisiu a podali výkon, aj oni prekonali strach, bojovali s trémou…

Tie deti urobili VIAC ako tí, ktorí sa nezapojili. Možno ich výkon nebol najlepší, no zaslúžia si podporu a uznanie.

Ako sa môže 25 detí vtesnať do škály piatich čísel?

Stále počúvam o šikane, no my, dospelí, deti hodnotíme a známkujeme. Bez pardonu dávame nálepky. Odpovedzte mi, prosím, ako sa môže 25 detí vtesnať do škály piatich čísel? Je našou vizitkou, ako reagujú dnešné deti. Že ich život aj sebavedomie stojí na bezvýznamnom čísle, ktoré nič nehovorí o osobností toho malého človeka.

Čo by sa stalo, ak by rodičia motivovali najmenších k tomu, aby papali pokojne a prítomne v danom okamihu, kým budú mať spokojné bruško? Čo keby učitelia písali slovné hodnotenie žiakom a mohli adresne vyzdvihnúť u každého jeho silné stránky a zároveň povzbudiť dieťa k tomu, aby pracovalo na tom, čo mu dnes nejde? Čo keby na súťaži bolo ocenené každé dieťa v tom, čo sa mu podarilo, napr. v recitačnej súťaží by dieťa bolo ocenené za snahu, za to, že si vybralo vtipnú/smutnú/krátku/vhodnú ukážku, za snahu…

Áno, niekedy musí byť niekto ,,prvý“, lebo na základe toho žiaci postupujú do ďalších kôl súťaže, ale stačí povedať meno toho, kto bude naďalej reprezentovať školu. Aj tak sú tu súťaže, kde deti vidia poradie, napr. v behu, ale aj ten, kto dobehol posledný, si zaslúži uznanie, lebo bojoval zo všetkých síl.

To my tu budujeme hodnoty mladšej generácie, ich zdravé sebavedomie a spolupatričnosť. Začnime ich podporovať, aby žili život zameraný na kvalitu, nie kvantitu.

(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...