Depresia alebo keď nás rodičia nenaučia, ako sa utíšiť

Aké pocity dieťaťa nás vyrušujú?

Ak rodičia vedia deti utíšiť, v dospelosti budú odolnejšie a menej náchylné na depresiu alebo úzkosť. Naučia sa, že nech sa cítia akokoľvek zle, prejde to. Ale aby to rodičia dokázali, musia najprv zvládať svoje vlastné emócie. Prijať aj sami seba a všetky svoje nálady.

Sú to záchvaty plaču vášho dieťaťa, na ktoré reagujete podráždene? Alebo neznesiete, keď sa dieťa extrémne hnevá? Vadí vám, že je vaše dieťa „bojko?“ Kedy ste najviac nesvoji? Ktoré pocity vášho dieťaťa vás najviac rozrušia? Budú to tie, ktoré sa aj vám spájajú so zranením z minulosti.

»»»»»»» Prečítajte si aj: Čo vám o depresii povedia ľudia, ktorí ju nikdy nemali alebo keď si chcete pohladkať jednorožca.

Rodičia nás nemuseli naučiť, ako zvládať celú pestrú škálu pocitov, hlavne tých nepríjemných, ako je strach, hnev, vina, smútok. Lenže aj tie potrebujeme, aby sme zistili, čo potrebujeme. Sú to naše varovné kontrolky.

„Ak vám zasvieti kontrolka benzínu, neodstránite svetielko, aby vám neblikalo, ale dotankujete, aby auto nezastalo,“ dáva krásny príklad Perryová, podľa ktorej to podobne funguje aj s pocitmi. Mali by sme si na ne dávať pozor. Upozorňujú nás na to, čo potrebujeme.

Napríklad, čo potrebujem, keď sa hnevám a hlasno kričím? Aby ma niekto počúval…

Ako reagujeme na pocity dieťaťa

Zamyslite sa, ako reagujete, keď vaše dieťa prežíva niečo negatívne. Hovoríte vety ako napríklad: „Tíško,“ „Nezlosti sa, veď sa nič nedeje,“ alebo „Buď silná?“ Znamená to, že máte sklon pocity potláčať a „odpálkovať“ ich. Toto máte nacvičené už od detstva. Ani vám nikto neuznal, že sú vaše pocity dôležité.

»»»»»»»» Prečítajte si aj: Psychicky odolná mama, ktorou som nikdy nebola, ale chcela by som byť.

Druhý extrém je vžiť sa do pocitov dieťaťa natoľko, že už nerozlišujete, čo je jeho bolesť a čo vaša. Napríklad plačete spolu s dieťaťom pri nástupe do škôlky nie jeden deň, ale celý týždeň, obaja si ťažko zvykáte a možno to nakoniec ani nedáte. Poviete si, že je ešte príliš skoro, aby to dieťa (aby ste to vy) zvládli.

Dieťa nepotrebuje, aby sme nad jeho pocitmi mávli rukou, rovnako tak nepotrebuje zbytočnú hystériu. Potrebuje, aby sme ho vnímali, aby sme prijímali, čo cíti, aby sme boli pri ňom a zároveň stáli pevne na zemi.

Namiesto „Ale no tak, čo zase vyvádzaš pre nič za nič,“ prípadne, „Ak nreprestaneš revať, dám ti na to dôvod,“ vyzerá reakcia rodiča, ktorý dokáže krotiť emócie svojho dieťaťa napríklad takto: „Ach, miláčik, si smutná! Objímem ťa? Tak poď ku mne. Budem ťa držať, kým ti nebude lepšie.“

Phillipa Perryová rodičom radí, aby sa držali filozofie utišovania sĺz – súciťte s dieťaťom, ale neriešte ho. Ak dieťa vie, že jeho pocity berieme vážne a upokojíme ho, keď to potrebuje, časom sa naučí svojim pocitom rozumieť, dokáže si ich zvnútorniť a zvládne sa upokojiť aj samo.

Negatívne pocity sú príležitosťou

Smútok, hnev, či strach svojho dieťaťa nemusíte brať ako negatíva, ktorých sa je treba rýchlo zbaviť, zahnať ich preč alebo riešiť ich a napravovať. Môžete to brať ako príležitosť dozvedieť sa o dieťati viac, spojiť sa s ním. Tým sa váš vzťah prehĺbi, myslí si Perryová.

„Keď sa vám vaše malé či veľké dieťa alebo dokonca partner zverí s bolestivým pocitom, môže vám pripadať, že ak ho priznáte, ešte to zhoršíte – v skutočnosti mu však pomôžete emóciu spracovať a zlepšiť.“

»»»»»»»» Prečítajte si aj: 13 vecí, ktoré psychicky silné ženy nerobia.

(7 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...