Deti a šport

Väčšina detí dnes miesto zdravého pohybu sedí pred modrou obrazovkou a je jedno, či je televízna alebo počítačová. Pediatri zdvíhajú prst a volajú k väčšiemu pohybu a športu aj pre deti. Americkí vedci však paradoxne hovoria: dajte pozor, aby deti neprešli z jedného extrému do druhého – lebo pohyb a šport nie je pre deti to isté.

Ušľachtilé ciele?

Mnoho rodičov vie presne povedať, prečo súhlasí so športom pre deti: naučia sa pohybovať na čerstvom vzduchu, trénujú si vôľu a výdrž, zlepší sa koordinácia pohybov, motoriky a srdca,  zvýši sa im sebavedomie, naučia sa systému výhry a prehry, čo im umožní lepšie začlenenie sa do veľkého sveta, ktorý nie je príliš láskavý. Vnímajú to však deti skutočne len takto?

Podľa zistení amerických vedcov sa veci majú trošku inak. Podľa nich deti do 12-tich rokov nie sú stavané na takéto „dospelácke“ ponímanie športu. Aktívny šport malých detí rozvíja v nich úplne iné charakterové vlastnosti, než aké deti v tomto veku potrebujú. Kým psychológovia hovoria o potrebe naučiť v tomto veku deti empatii, súcitu a vnímaniu potrieb druhých, systém výhra-prehra, ku ktorému nevyhnutne šport vedie, učí podľa nich deti byť skôr narcistické, sebecké, zamerané na svoj vlastný výkon a seba samého.

Prečo je to tak

Princíp súťaže, kde môže vyhrať len jeden alebo jedno družstvo, je niečo, čo dieťa vo veku 6-7 rokov nemôže podľa výskumníkov pochopiť. Obe skupiny – aj víťazi aj porazení – strácajú v tomto prostredí súťaže schopnosť rozvoja jemného sebavedomia, a to napriek tomu, že mnohí rodičia sú presvedčení, že v športe nájdu ich deti dobrú prípravu pre tzv. reálny život.

Lenže ani žiadosť o prijatie do zamestnania či do školy nie je súťažou jedného proti všetkým – a rovnako, ako je potrebné zdravé sebavedomie, je aj tu potrebné mať empatiu, schopnosť spolupracovať s inými. Bolo dokonca zistené, že aj u profi športovcov je upriamenie sa iba na cenu či víťazstvo často na škodu vnútornej motivácie a tým aj výsledku.

Takéto zameranie prináša „vnútornú slepotu“ voči sebe i ostatným – čo nie je nič ani športové, ani ľudské. Z toho dôvodu nie je vhodné, aby deti praktizovali aktívny šport – oveľa dôležitejšie je pre  ne spontánny pohyb, z ktorého budú mať radosť. Sú vari deti, ktoré sa hrajú či pohybujú len tak, lebo chcú a tešia sa z toho, v niečom horšie ako ich rovesníci, motivovaní získaním ceny/uznania/víťazstva?

Ako teda na šport s deťmi?

Ako prvé platí pravidlo: nezačať s aktívnym športom – teda takým, ktorý prináša so sebou motiváciu byť najlepší, niečo získať, byť vpredu – skôr, ako v desiatich rokoch. Oveľa dôležitejšie sú pre deti teraz spoločné pohybové a poznávacie hry, ktoré nie sú motivované odmenou pre najlepšieho, ale skôr odmenou pre seba samého zo získaných skúseností, poznatkov a zážitkov.

Ak sa teda máte rozhodnúť, najznámejšie školské výchovné systémy jednoznačne a jednohlasne odporúčajú pre deti do tohto veku ponúknuť skôr spontánne hravé aktivity, kde často úplne postačí spoločná vychádzka vonku spojená s poznávaním a zbieraním prírodnín či práca v záhrade alebo malá pomoc pri drobných údržbách okolia. Aj tu sa precvičia všetky svaly, motorika a koordinácia pohybov, navyše pre deti je odmenou získanie skúseností a spoločného zážitku z objavovania sveta a jeho fungovania.

Okrem možných problémov s vývojom osobnosti je pre výskumníkov varovaním možné poškodenie stále rastúceho organizmu. Z top 10 najnebezpečnejších športov pre deti do 12 rokov sú basketbal, futbal, baseball a cyklistika. V USA je, podľa zdrojov detskej nemocnice v Bostone, každoročne zranených pri aktívnom športe 3 milióny malých športovcov do 14 rokov.

Tak ako s tým športom?

Hýbať sa áno, ale tak, aby sa deti mohli samé rozhodnúť bez ohľadu na cenu či výhru prvého miesta, či to chcú. Oveľa milší pre ne bude voľný spôsob pohybu – aj keď možno mierne koordinovaný rodičom alebo vychovávateľom – tak, aby sa rovnomerne rozvíjali aj vôľové, osobnostné a fyziologické parametre dieťaťa.