Deti a verejné stravovacie zariadenia

Šli sme pred nejakým časom zo severu Slovenska od našich starkých. Cesta cez Žiar nie je nič moc, chvíľu diaľnica, veľa obchádzok, deťom už bolo v aute pridlho.

Nadôvažok, po mojom poslednom radikálnom zásahu a redukcii požívateľných potravín v aute sa nám všetkým ozývali muzikanti v bruchu. Na to môj drahý prekvapujúco zahlásil: „Pozývam vás všetkých na večeru!“

Pravdu povediac, o ničom takom som s ním v pláne na cestu neprerokovala a tak ma to dosť zaskočilo – ale len vo vnútri. Pretože ťaháme vždy za jeden povraz, povedala som:

„Super, aspoň sa naše deti naučia slušne správať.“

Vystúpili sme pri motoreste pred Nitrou, no a prvá vec, ktorú bolo treba urobiť, bolo zalievanie trávnikov chlapčenskou produkciou. Hneď nato sa moja svorka obhliadla a zistila, že rovno pred motorestom je postavená obrovská HOJDAČKA!

Jasné, že už sedeli na nej štyria a len kapacita nedovoľovala zvyšným dvom kusom sa na ňu ulakomiť.

Keď sme sa konečne usadili – inak, lavičky sú šialene ďaleko od stolov, čo si samozrejme odniesli tričká a nohavice našich detí do nohy – doniesli nám jedálne lístky. Dva. Pre takú tlupu primálo, ale nejako sme to zvládli.

To najväčšie prekvapenie nás však len čakalo. Ocko veľkodušne zahlásil, že si môžu objednať, čo chcú, na čo som znovu prekvapene na neho zaškúlila po tom, čo sme mali prednedávnom vážny pohovor o našej rodinnej finančnej situácii. Ale – podržala som ho aj teraz. Nech je teda grand.

Stŕpnuto som čakala, čo z toho objednávania vylezie – lebo ponuka z jedálneho lístka bola skutočne veľkodušná a ceny niektorých špecialít sa nedali zahanbiť nízkymi číslami.

         Prvá sa ozvala Dorota:

         „Ja si prosím praženicu s cibuľkou!“

Pozreli sme sa na seba s drahým ako blbci: to myslí vážne? Ale áno, vraj si iné neprosí. Ďalší bod programu nasledoval v podaní Jakuba:

         „Môžem si dať párok a horčicu a chlieb?“

To sme sa už potajomky dusili, ale ešte tomu nebol koniec. Sam si objednal halušky s bryndzou, vrabce palacinky a naša prieberčivá slečna gurmánka puberťáková: kotlíkový guláš!

I stalo sa. Všetkým bolo  prinesené to „ich“, no ako môj drahý správne predvídal, dojedená bola len praženica, párok a halušky. Vrabce nevydržali sedieť na lavici a po objedení šľahačky skončil ich záujem o jedlo, Viki nevládala spráskať svoj guláš ani do polovice.

Označkovaní tým svojím objednaným na ošatení sedeli opäť naše detváky na hojdačke a pomáhali svojmu tráviacemu ústrojenstvu intenzívnym hojdaním.

Hodnotenie

V aute, keď sme opäť pokračovali v ceste, som však urobila „michelin“ hodnotenie správneho stolovania: a iba Viki dostala za jedna. Ostatní: od troch do päť, aj to s prižmúrenými očami.

Napriek tomuto hókusu-pókusu sme sa s mojou polovičkou rozhodli, že je čas zaúčať naše detváky aj slušne sa stravovať na verejnosti. Nie je to len o tom, aby vedeli držať príbor a vydržali držať zadnú časť tela na príslušnom mieste. Ale aj o to, aby vedeli spôsobne jesť, poďakovať sa, neobzerať sa po celej reštaurácii (našim deťom vtedy „pomáhali“ k tomu susedia za vedľajším stolom, ktorí už mierne spoločensky unavení prišli doraziť nejakú oslavu) a nekvákať tak, že miestny rozhlas by urazene sklapol.

Uff, sme si vedomí náročnosti tejto úlohy… jediné, čo nás utešuje, je fakt, že trénovanie stolovania pri objednanej praženici nebude také boľavé pre naše vrecko.

Snáď sa experiment začleňovania do spoločnosti podarí… a o pár rokov budeme môcť excelovať s celou rodinou aj v hoteli Carlton! (A dovtedy na to šetriť, lebo tam aj tá praženica asi bude iné numero…)