Možno si poviete – sotva. Nielenže deťom musíme stále niečo – čokoľvek – pripomínať, musíme im to hovoriť stokrát. Odlož si ten tanier zo stola, čo robia tie veci na zemi, prečo ešte nemáš upratané hračky?
To verklíkovanie sa ako tak dá prežiť. Ale frustrácia, že sa dieťa ani len neobzrie, keď mu niečo hovoríme? Úplne prirodzene nám v hlave začnú vyskakovať vety ako „vôbec si ma neváži,“ „ani len si nevšíma, čo som mu povedala,“ „totálne ma ignoruje, má ma za…“
A takto dokola to naozaj veľmi vyčerpáva.
Prečo „verklíkovanie“ nefunguje?
Možno je najväčšou chybou práve to naše nekonečné opakovanie a sústavné pripomínanie. Sme to vlastne my, kto deti týmto spôsobom učí, že netreba počúvať na prvýkrát.
Takto vyzerá obvyklý scenár rodiča – papagája a dieťa – ignoranta:
- Najprv veselým tónom povie: „Umy si ruky, prosím, ideme večerať.“
- Odpoveď? Žiadna.
- O niečo hlasnejšie, ale ešte stále pokojným tónom apelujeme na dieťa: „Umy si ruky. Večera.“
- Zase nič.
- Málokto sa na tretíkrát zdrží a nezvýši hlas: „Umyť ruky. TERAZ. Viem, že ma počuješ!“
- Žiaľ. Nič.
Kde je chyba?
Ak rodič zvolí takýto spôsob komunikácie s dieťaťom – postupne zvyšuje hlas, čím dodáva na dôraze a dôležitosti hovoreného, dieťa sa naučí, že nemusí reagovať na to, čo sa povie pokojným tónom. Nemusí ani len zdvihnúť hlavu, keď sa ho mama pýta „normálnym“ hlasom.
Dieťa si zo sto podobných situácií zafixuje, že má čakať, až keď bude počuť rodiča kričať (a nadávať). Iba to ho prinúti zbystriť pozornosť.
S tým však súvisí aj ďalší veľký problém, ktorý sa opakuje:
- veľká frustrácia, strata sebaovládania až záchvaty zúrivosti u rodiča.
- pocity neschopnosti a sebaobviňovanie – že nezvládame výchovu, že to nejde „po dobrom,“ že sme museli zase kričať. A navyše kvôli čomu? Pre nejakú hlúposť.
Potrebujeme zmeniť stratégiu
V tomto nám nepomôže dobré predsavzatie, že od zajtra už budeme reagovať pokojne a nenecháme sa vytočiť.
Bolo by vlastne neprirodzené, keby rodič dokázal zakaždým zachovať pokoj a byť nad vecou, ak ho dieťa ignoruje a nepočúva na prvý, druhý, tretí, ani desiaty raz.
Namiesto toho potrebujeme zmeniť stratégiu. Urobiť niečo v našom správaní inak.
Čo robiť namiesto opakovania?
1. Preveriť si, či nám dieťa venuje pozornosť
Ak dieťa niečo robí, podídeme k nemu, položíme mu ruku na rameno, „vynútime“ si týmto spôsobom očný kontakt.
Namiesto toho, aby sme chrlili svoje požiadavky na deti z inej miestnosti, sme fyzicky pri ňom a máme istotu, že nás dieťa naozaj vníma. Vtedy povedzme, čo chceme.
Samozrejme, „slovná výmena z očí do očí“ ešte neznamená, že dieťa splní, „čo nám na očiach vidí,“ len preto, že nám venuje svoju plnú pozornosť. Môže dať najavo nesúhlas, šomrať, čo po ňom zase chceme – ale ide to predsa len trochu ťažšie, keď sa nám má pritom dívať do očí.
2. Ako reagovať, keď nereaguje
Sme si istí, že dieťa počulo, ale aj tak nereaguje. Napríklad sme povedali: „Obuj si, prosím, topánky. Už musíme ísť do školy.“ Dieťa na nás síce milo pozerá, ale nepríde mu to ako niečo, čo naozaj treba urobiť „tu a teraz,“ keď je oveľa príjemnejšie vrátiť sa k hračkám, že?
V takom prípade k dieťaťu podídeme (nie, nekričíme z predsiene s obuvákom v ruke) a povieme pokojným tónom: „Vidím, že dnes potrebuješ trochu pomôcť. Ideme si teraz spolu obuť topánky.“
Dieťa dostáva informáciu, že je treba to urobiť. Že nemá na výber medzi topánkami a hračkami. Že má na výber iba to, či sa obuje samé alebo či mu pri tom bude pomáhať mama.
3. Nerobme sami chaos, len to zhoršíme
Samozrejme, že keď sme v rannom pokluse a chceme, aby dieťa niečo urobilo, zatiaľ čo my paralelne ešte vybavujeme tri ďalšie úlohy naraz, dopadne to tak, že sa môžeme aj zblázniť.
Jedno po druhom, tak by sme mali postupovať, nie skákať z jednej povinnosti do tretej a ešte aj vrieskať smerom do detskej izby.
Nájdime si čas, aby sme osobne do izby vkročili, zastali, oslovili dieťa menom a povedali mu, čo má urobiť. Počkali na jeho odpoveď.
A pozor – to, že nám sa v hlave točí kolotoč toho, čo ešte treba urobiť, je len náš problém. Dieťa má v hlave celkom iné veci a vôbec sa nechytá na naše rýchle tempo.
Ale keď si nájdeme čas, aby sme osobne „zaúkolovali“ dieťa, je väčšia pravdepodobnosť, že to bude mať úspech, že dieťa dostane jasnú informáciu, že od neho očakávame, že toto urobí hneď.
Prečítajte si aj: Tichá tragédia. Deťom chýba normálne detstvo.
4. Používaj jedno, dve slová
Netrápme sa zbytočne dlhými vetami. Ak je v našej rodine pravidlo, že dieťa si odkladá po jedle tanier do umývačky alebo umývadla, nerobme z toho Hviezdoslavov Kubín, o tom, čo má urobiť, prečo mu to treba pripomínať, prečo zase zabudol… a naozaj nemusíme všetko zakončovať prednáškou, že každý má predsa v tejto rodine nejaké povinnosti.
Namiesto toho iba zľahka povedzme: „Miško, tanier.“ Jednoduchá pripomienka, jedno slovo – aj tu platí heslo menej je niekedy viac.
5. Trvajte na spätnej väzbe
Niekedy nás dieťa počuje a možno dokonca plánuje aj urobiť to, čo sme mu povedali, keď dokončí, čo práve robí. Ale nereaguje, nepočujeme žiadne „áno, mami.“
A potom len zbytočne znervóznieme, pre istotu zopakujeme, dieťa otrávene reaguje „počul som, nie som hluchý,“ do toho my prehodíme „nebuď drzý…“ načo tento scenár, keď nemusí byť?
Tak, ako deti učíme hovoriť „prosím“ alebo „ďakujem,“ sa môžu naučiť aj spätnej väzbe, že majú vždy reagovať, keď ich o niečo poprosíme. Povedzte deťom, že si želáte, aby vám odpovedali „áno, mama,“ alebo jednoducho „dobre.“
