Aké hry sa hrajú Vaše deti?

Časy, kedy nám ku šťastiu stačilo „človko“, pre inteligentnejšie nátury mlyn, dáma a šach, sú dávno za nami. Alebo – možno nie sú momentálne natoľko „in“, aby naše deti vychované na akčnosti zaujali.

         Aj keď klasická sedma a iné „kartoviny“ asi nevymrú nikdy hlavne kvôli neskutočne praktickému „strčeniu do vrecka“ a použitiu kdekoľvek od kupé vlaku po podmočený stan, moje deti na mňa neustále útočia…

         Asi nie sú samé, ako zisťujem v našej generácii rodičov, a tak nám nezostáva nič iné, len sa prelúskať cez zabetónované pozície (žeby pozostatok z človečka po zaparkovaní v domčeku?) a študovať nové hry.

         Lebo:

         „Mamí, kúp mi Carcassone! A Max má už aj Osadníkov z Katanu!“

         Napriek tomu, že vlastním podľa obrúčky francúžštinára, žiadny karkason mi nič nevravel ani podľa kuchynskej chémie a usadená som bola nadobro aj bez katanu. Dlho som ich teda odbíjala, že nech si dajú šach, (na slovo človeče boli už alergickí), doma sme mali zbierku – nekompletnú, samozrejme – asi 20 druhov pexes, domino ich nikdy nebavilo. Ešte tak na chvíľu vydržali vyťahovať tie milé japonské paličky z kopy, ale keď sa naposledy pobili už v úvode, pochopila som, že sú „obyčajnými“ hrami predimenzovaní.

         A tak som sa len pekne nadýchla a začala spracovávať moju polovičku. Pre pokoj v rodine – čo by rodič preň neurobil? – sme sa rozhodli ten karkason doručiť po Ježiškovi. Referencie boli výborné, a to nielen od skautov, ktorí ho hrávali vždy na tábore, ale aj od odborníkov (nuž, chceli sme to mať pedagogicky podložené).  

         Deti boli natoľko dobré, že im to Ježiško doniesol. A tak teraz frčíme na stavbe hradu Carcasson, manžel je síce na hru alergický, ale vynašiel sa: vyňural jeho skutočného predchodcu na mape Francie a naznačil mi, kade by (cez Veronu, náš dávny cieľ) mohla viesť naša postsvadobná cesta na oslavu 15. výročia svadby.  Pohľad na veľkolepú stavbu ma nadchol, rovnako, ako fakt, že som sa stala dobrým hráčom a len málokedy ma niekto nabije. V mojom veku (hlavne pri odpore k novému) je to viac, ako vyznamenanie prezidentom.

         Dobre, dokúpili sme aj vežu…

         Medzitým deti pílili uši tým katanom, ale minister rodinných financií je kat na investície a podľa jeho slov si na to ešte počkajú, kým nebudú mať kompletné vydanie francúzskej hry. Rezignoval, keď aj taká morálna autorita, ako je krstný otec nášho syna, vášnivo pri našej návšteve vytiahol Carcassone a hral s chalanmi ako o dušu… čo je čo povedať, keďže je oficiálne obyčajný dedinský farár.

         Môj drahý však urobil protiútok – a tak máme doma už niekoľko týždňov síce malý, ale predsa len snooker…  Ja som sa k nemu pre pretlak ešte vôbec nedostala, zato viem, že kým sa  ti moji neplnoletí naučia prvému pravidlu snookerových hráčov, a to je niečo, ako gentlemanské správanie, ešte veľakrát slnko zapadne… Dôsledkom jeho absencie sú totiž utrhnuté zachytávače gúľ a palice sa občas nešportovo používajú na knockautovanie súpera. Pevne dúfam, že kým sa presťahujeme a zakúpime ten ozajstný snooker stôl s jedálenskou doskou, čaká ho lepši a krajší osud.

         To, že si naše deti s nami trápia slovnú zásobu a majú vášeň pre scrabble, je už vecou pomaly všednou…

         Jednoducho, hry frčia a frčia tie, ktoré nútia premýšľať, kombinovať, oprašovať mozgové závity a dokonca sa aj slušne správať!!! A sú dobré aj vtedy, keď neprší, len je nuda.

foto: martinus.sk