Pred pár dňami som bola svedkom jednej zvláštnej scénky na ihrisku. Klasická naťahovačka o kúsok svojho „piesočka“ medzi deťmi. Môj syn si niečo stavia, keď tu k nemu príde cudzí chlapec, o čosi väčší a začne tie jeho kôpky búrať.
Ešte pred tým, ako sa nadýchnem a zasiahnem do deja, jeho mamička, sediaca kúsok povedľa, mi s úsmevom vraví: „Ja to nechávam na ňom, nech si vyriešia konflikty medzi sebou, tie deti. Keď to budeme riešiť za nich stále my, nikdy sa to nenaučia.“
Aha, aké múdro.
Vidím, že aspoň postaršia dôchodkyňa, ktorá je tu s vnučkou, sa pobavila.
Chvíľu teda ešte strpím, ako to „riešia“ medzi sebou, „tie deti.“ Frustrácia na strane môjho dieťaťa sa ale stupňuje, a nedá mi to.
„Poď sem,“ hovorím synovi, „my sa budeme hrať tu, na tejto strane, tu si môžeš stavať,“ a lopatkou vyznačím hranice do piesku. „Môže sa s nami hrať aj tento chlapček a pomáhať nám. Ak sa s nami nechce hrať, tuto má ešte dosť miesta.“
Ukážem na celé voľné pieskovisko, ktoré má k dispozícii. Nič. Chlapček ignoruje hranicu, ďalej atakuje, matka to ešte vždy necháva na ňom.
„Ak sem budeš hádzať piesok, zoberiem ti tú lopatku a dám ju tvojej mame,“ pozriem na neho škaredo.
Vyplazí mi jazyk a povie: „Ja ťa nebudem počúvať, ty nie si moja mama.“
Uff.
Zaberie to tak na dve minúty, letí k nám ďalšia spŕška piesku. Už nečakám. Vytrhnem malému agresorovi z ruky jeho nástroj a vyrážam k jeho mame.
„Daj mi tú lopatku, lebo ťa zabijem, ty krava,“ začne po mne vrieskať celý bez seba. Vybuchuje od zlosti, toto si k nemu asi ešte nikto nedovolil.
„No fuj, to ako rozprávaš? Nehanbíš sa?“ oborí sa na neho babička dôchodkyňa, ktorá bola dovtedy ticho.
Aspoňže matku to vyburcovalo, už sa valí k synovi. „Nikolas, si nahnevaný? Vidím, že ťa niečo veľmi nazlostilo. Celú tváričku máš červenú a ruky zvieraš do pästí. Si nahnevaný?“ pýta sa ho, akoby práve pristála na Marse.
„Tá krava mi zobrala lopatku,“
kričí a udiera päsťou do mamy, aby si uľavil.
„Ty si ale zlý chlapec, tete nadávaš, mamu biješ, to čo si dovoľuješ, sopliak jeden?“ komentuje dôchodkyňa.
„Nechajte nás, prosím, my si to vyriešime medzi sebou,“ hovorí jej matka chlapca. A jemu: „Vidím, že ťa to veľmi rozrušilo, Nikolas. Teta to nemyslela zle. Budeme spolu počítať do desať, kým sa upokojíš…“
Sledujem tento výjav ako obarená. Dôchodkyňa sa chytá obďaleč za hlavu a „panebožekuje.“
Výchova na voľnobeh
Matka počíta do desať, do dvadsať, snaží sa chlapca v amoku objať, aby zmiernila náraz jeho pästí, nič však nepomáha. Už neviem, ktorý z nich je frustrovaný viac. Nakoniec ho bude musieť fyzicky odniesť preč. Lopatku nechávajú na pieskovisku.
„To je tá moderná voľná výchova,“ neodpustí si dôchodkyňa. „A v puberte ju zmláti, fagan. Za našich čias by mu už taká letela…“
Na chvíľu sa odmlčí a zase spustí:
„Ale to aj ja mám takú dcéru. Keby som malej dala jednu po zadku, urazila by sa. Vraj je to týranie dieťaťa. Tak po vnučke v kuse len vrieska a je z nej na nervy. Nezvláda to. Celá je šťastná, keď prídem a zoberiem ju na chvíľu von.
Ani mne nebolo ľahko so štyrmi, to vám poviem, ale platil nejaký poriadok. Občas som musela streliť niekomu facku. Mrzelo ma to a určite ma to bolelo viac ako ich. Ale neminulo sa účinkom. Už si viac nedovolili.
Ale vtedy sa o tom neviedlo toľko zbytočných rečí. Či to je alebo nie je správne. Teraz sú okolo výchovy samé cirkusy. Rodičia nevedia, čo majú robiť. Myslia to s deťmi dobre, ale dopadne to takto,“ ukázala rukou za mamou, ktorá musela odísť.
Dopadne to zle, dávam babke za pravdu.
Vidím toho okolo seba príliš veľa. Rodičov, ktorí neurčujú pravidlá a nechajú to na deťoch. Tie majú zrazu toľko moci, ale nevedia, čo si s ňou počať. Všemocní a zároveň bezmocní.
Ony predsa potrebujú naše vedenie, my ich musíme naučiť vzorce toho, ako sa správať. My to musíme s nimi nacvičovať v každodenných situáciách. Nie „nechať to na tie deti, nech si to vyriešia medzi sebou,“ keď nemajú šajnu, ako na to.
Za takých okolností nerešpektujú nikoho, nikto pre nich nie je autorita.
Rešpektujete aj ich negatívne pocity? Fajn
Nestačí im len naša láska „v dobrom aj v zlom.“ Nestačí im, že prejavíme pochopenie, že sú teraz nahnevaní, mrzutí, agresívni a potľapkáme ich po pleci „áno, viem, že si nahnevaný.“
Keď raz chlapček zbije alebo zabije v hneve svoju mamu, povie si, aha, no tak som bol nahnevaný. Ešteže ma mama naučila pomenovať svoje pocity (!). Len škoda, že ma nenaučila, že nie som stredom vesmíru a že aj ona a iní ľudia tiež majú, tak ako ja, svoje pocity.
Rodičia, buďte k svojim deťom empatickí a buďte pri nich, aj keď ich ovláda hnev a zúrivosť. Ale zároveň jasne vymedzte, že ich emocionálne rozpoloženie nie je ospravedlnenie pre to, aby v afekte kohokoľvek atakovali a ubližovali mu.
„Si nahnevaný? Napriek tomu, toto sa nerobí. Ak v tom budeš pokračovať, pôjdeme ihneď domov.“
Keď to nebudeme riešiť tu a teraz, nikdy sa to nenaučia. Nerobte z nich bohov, nedopadne to dobre.
(181 hlasov, priemerne: 4,30 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Vírusový zápal pľúc
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
Prečo si ma nenechala moja prvá mama, čo ma mala v brušku? Ona ma nechcela?
Deti by mali mať priezvisko po mame, nie po priateľovi
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Neviem, či je to vymyslený príbeh, alebo nie…to je vlastne jedno. A tiež by som úplne súhlasila s článkom, keby som veľmi podobné dieťa nemala doma. To dieťa je autistické a občas sa takto správa. Samozrejme, že nesedím pokojne na lavičke a neusmievam sa ako prihlúpla, keď robí okolo seba skazu. S tým postupom určite nesúhlasím.
Ale: moje dieťa mi niekedy vulgárne nadáva, fyzicky ma napáda, nedokáže reagovať ako bežné decko. A áno, niekedy sa s ním rozprávam ako mimozemšťan (viď: Nikolas, si nahnevaný? Vidím, že ťa niečo veľmi nazlostilo. Celú tváričku máš červenú a ruky zvieraš do pästí. Si nahnevaný.). Je to súčasť nášho učenia sa pomenovávať pocity, spájať slová so situáciou.
To len tak…že nie je vždy všetko tak, ako sa zdá. Autizmus nevidno na prvý a veľakrát ani na druhý pohľad. Nesúďte hneď.
ste mi to zobrali priamo z “klavesnice”. tiez mam autisticke dieta, ale nedovolim, aby ublizovalo inym.
autistické deti su celkom iná kategoria výchovy tam je to samozrejme uplne iné čo sa týka prístupu ale myslim že autorka članku jasne poukazovala na deti nevychované a rodičov ktorý prezentujú liberálnu výchovu robia s detí bohov a z ostatných rodičov netolerantných a nechápavých k pocitom ich detí. Ja sa stretávam s mnohými presne takými rodičmi a deti su zdravé nič im nechýba len správna výchova. a potom im prerastajú cez hlavu lebo ich nezvladaju ale nechcu si to pripustiť že je to hlavne ich chyba.
vraj moje dieta mi vulgarne nadáva, ale je to autista, takže pardon…prepána a kde sa naučilo nadávať?
Pre: linda
Vulgarizmy sú všade naokolo: chlapci na ihrisku keď hrajú futbal, ožrani ktorí idú podvečer z krčmy, mnohí dospelí ktorí nadávajú vždy keď sa im niečo nepodarí, autobusár ktorý má zlý deň, pani ktorá sa takto rozpráva s niekým v telefóne a nedá sa to nepočuť…
Autistické deti nie sú sprosté a hluché. Počujú a opakujú ako všetky iné deti. Len oni, na rozdiel od iných detí, nepochopia, že tieto slová nemôžu používať len tak…
Len by ma zaujimalo, ci autorka nepochopila vztahovu vychovu, alebo ju zamerne poprekrucala.
Autorka niečo nepochopila? Podľa mňa tá ignorujúca mamička z príbehu nechápe, čo je to výchova.
Kazdy nech si hladi svojho, lahko sa ini sudia a este lahsie sa vychovavaju cudzie deti.
Juj, mňa zasa zabolelo, že zrejme ešte nepoznáme pohľad podľa Naomi Aldort alebo “Nevychova.cz” a nevieme rozlíšiť liberalnu výchovu od tej partnerskej.
Naopak. Tipujem, že táto mamička dobre pozná aj Naomi Aldort aj Nevýchovu, a snaží sa tým riadiť, a práve preto to nemôže fungovať. Napíšem prečo.
Naomi Aldort vychádza z chybného predpokladu, že deti sú od narodenia len dobré a stačí ich nepokaziť a nechať tak, a budú sa rozvíjať správnym smerom. Že všetko zlé do nich vkladajú len iní ľudia. Je to blbosť. Kto tomu verí, zarába si na veľký problém. Deti majú predsa od narodenia sklon k dobrému aj zlému správaniu. To dobré treba podporovať a zlé potláčať. V rôznych vedeckých pokusoch sa opakovane ukázalo, že väčšina detí (hlavne tie inteligentné) sa rýchlo naučí dosiahnuť výsledok podvodom. Kresťanstvo vysvetluje sklon k zlu náukou o dedičnom hriechu, a neveriaci by sa zase mohli poobzerať po príkladoch u zvierat. V živočíšnej riši je úplne bežné, že si zvieratá navzájom kradnú potravu alebo zabíjajú cudzie mláďatá. Prečo by to u ľudí malo byť prirodzene inak? Z pohľadu evolúcie sme len zvieratá. Možno niektorí namietnu, že Naomi má predsa (aspoň napohľad) dobre vychované deti. Áno, viem o tom. Vysvetľujem si to tak, že ona sama predsa len je dobrým a charakterným človekom, silnou osobnosťou, a vplýva na deti svojím príkladom, čo deti inštinktívne napodobňujú. Ale ak si jej rady prečíta a chce sa nimi riadiť niekto, kto nie je takou silnou osobnosťou, pochybuje sám o sebe a o svojich schopnostiach vychovávať deti, a pochopí to tak, že stačí deti nechať na pokoji, potom smeruje k veľkému problému.
Nevýchova je podobný omyl, možno ešte horšia. Kateřina Králová nemá deti. To ste vedeli? Žije s nejakým mužom, ktorý má tuším dve deti z iného vzťahu, a pani Králová s nimi začala žiť v jednej domácnosti až keď už všetky chodili do školy. Nie je ich biologickou matkou a ani ich neadoptovala. Aj keby ich adoptovala, také deti ju nikdy nebudú považovať za prirodzenú autoritu. Môže byť len ich kamarátom, nič viac. A presne na to je dobrá Nevýchova. Pani Králová to robí dobre, lebo inak to ani v jej situácii nejde. Jej cieľom je iba s tými deťmi bezkonfliktne vychádzať. Nerobí a nemôže s nimi robiť nič iné, nikam ich nevedie, iba potrebuje, aby nerobili príliš zle a aby splnili základné pokyny (poď jesť, daj si pyžamko, umy si zuby…). Nevýchova je asi ako hľadanie spôsobov ako vyjsť s nepríjemným kolegom. Najradšej by som ho vôbec nevidel, lenže v práci musíme spolupracovať. Tak sa snažím s ním bez konfliktov vyjsť. Ale od momentu ako sa naše pracovné dráhy rozídu, už ma ten človek nezaujíma, je mi jedno čo s ním bude ďalej. Toto je Nevýchova. Lenže väčšina ľudí je v inej situácii. Vychováva vlastné deti od narodenia. Také dieťa považuje rodiča za prirodzenú autoritu. Inštinktívne očakáva od rodiča výchovu a vedenie. Rodič mu má ukázať ako žiť, má mu ukázať, čo je správne a čo je nesprávne. Ak to dieťa nedostáva, trpí. Výchova nie je len o tom, aby rodič s dieťaťom vychádzal bez konfliktov, a že o všetkom možnom má rozhodovať dieťa. Dieťa očakáva od rodiča stanovenie hraníc, a ak ich nedostane, začne o to žiadať tým, že robí zle. Čoraz viac. Presne ako tento prípad v článku. To agresívne dieťa tým chce matke povedať: “Zakáž mi to! Povedz mi, čo môžem, a čo nemôžem! Ja sám to neviem rozlíšiť!” A nevýchovný rodič na to nereaguje, lebo sa uspokojil s tým, že stačí byť s deťmi kamarát a nemať konflikty.
Takže tak, podľa mňa medzi liberálnou výchovou a Naomi Aldort či Nevýchovou je malý až žiadny rozdiel. Za pár rokov dorastú na Slovensku prvé deti, ktoré boli takýmto spôsobom vychovávané. Uvidíme, čo to budú za ľudia, či budú zodpovední, charakterní, pracovití, a ktovie čo ešte. Môj osobný tip je, že nebudú. A ak náhodou nejaké deti vyrastú na dobrých a zodpovedných dospelých ľudí, nebude to zásluhou takejto výchovy, ale napriek nej.
Či autistickemu alebo normálnemu dieťaťu, niekto tomu dieťaťu musí objasniť aspoň základné mantinely, inak to dieťa bude či už v puberte, skôr alebo neskor, keď bude mať sebavedomie, tieto základné mantinely prekračovať a môže to byť pekne bolestivé. Ak iné dieťa robí zle môjmu dieťaťu a jeho mamička sa tvari že je to v poriadku budem to riešiť ja. Moderné teórie výchovy majú v deťoch hľadať talenty, nechať ich rozvíjať sa k úspešnému fungovaniu v spoločnosti, avšak dieťa to samo od seba nemá odkiaľ vedieť. Deťom sa treba venovať, nenechávat to na nich…ako to dopadá keď sa deťom nevenuje vidno v početných mnohodetnych osadách. Kult dieťaťa je veľký omyl a moderných teórii výchovy sú plné smetiska. A mimochodom, niekedy sa oplatí aspoň porozmýšľať, či to čo hovoria iní nemôže mať v sebe kus pravdy a či ste náhodou neuverili iba modnemu smeru… Konieckoncov je to Vaše dieťa, vy s nim budete žiť min. v puberte a vy budete riešiť jeho problémy aspoň kým bude bývať s vami. Nemám nič proti partnerskej výchove, myslím ze ma v sebe veľa dobrých prvkov ktoré sa dajú pridávať do výchovy keď to dieťa chápe. Keď je malé treba mu okrem inych dôležitých vecí ukázať mantinely, dat mu lásku, ochranu, inšpirovať ho a povzbudzovať k asertivite a odvahe. Ale asertivita nieje ublizovanie iným, egoizmus ani anarchia. Sorry, niektoré mamičky sú pekne mimo.