Najväčší neduh matiek chlapcov. Príliš mäkké.

Zľahčovala som to.

Veď teoreticky im stačí aj to, čo mali doteraz, keď si išli zakopať dvakrát za týždeň hravou, veľmi hravou, formou. Primerané ich veku, len také ťukanie, niektorí škôlkari si uprostred akcie zvykli aj debatný krúžok urobiť.

A teraz to má byť akože seriózne od rozcvičky po taktiku? Nemajú na to ešte čas? Neznechutí sa im to, keď budú niečo musieť, keď to nebude o tom, či chcem alebo nechcem?

Kalkulovala som.

Potrebujem si takto komplikovať život? Okrem tréningov budú hrať cez víkend aj zápasy, bude ich tam treba voziť a prispôsobovať tomu program.

Predstavovala som si, aký masaker to bude stíhať – úlohy, škola a či vôbec bude čas na „iný“ život. Napadli mi tie premúdrelé reči o potrebe neštruktúrovanej hry, ktorá dnešným deťom tak chýba – len mojim nie, okolo tých nijaká štruktúra ani len nešla.

Podceňovala som ich.

Mali ich zapísať do nejakej divnej, vekovo rozptýlenej skupiny a hrozilo, že moja sedemročná subtílna blcha, ktorá si ani šnúrky na kopačkách nevie zaviazať, nastúpi v zápase proti pätnásťročnému hovedovi, ktorý ho zošrotuje na ihrisku a dokaličí na celý život. Pudy ochranárskej matky.

Rozprávala som sa s rovnako postihnutými matkami, mohli sme si napľuť do ruky a tlesknúť, že „presne toto.“ Rozprávala som sa však aj s chlapmi, ktorí okolo toho futbalu robia a tí mi vyvrátili všetky moje teórie.

Bolo to vlastne celkom vtipné.

Po dlhom „napokon,“ som odložila všetky svoje „nie“ bokom a zapísala som ich. Teraz po roku vidím, že sa stalo všetko to, čo mi predpovedali starí futbalisti. A som rada, že som privolila.

Začali to brať vážne, prestali sa „hrajkať“ na ihrisku. Sú zodpovednejší – len dva dni v týždni sa môžem spoľahnúť, že sa nebudú tralalákať s úlohami, lebo chcú stihnúť tréning.

Lepšie sa pohybujú, narábajú s loptou, technicky sú niekde celkom inde, ako keď s tým začínali – povedali tí, ktorí sa vyznajú, ja som predsa len iba úbohá žena, ktorá tomu nikdy nebude rozumieť.

Ale iné veci som teda pochopila.

Že ich to až teraz začalo naozaj baviť, paradoxne, keď to nie je iba o vatičke, ale o drile.

Keby som si presadila mäkký pohľad matky, zostali by na tej istej úrovni. Nevedeli by nič o výzvach, o prekážkach, o skúškach. Ofukovanie by z nich urobilo mäkkýše, nemali by dôvod byť na seba čo len trochu hrdí.

Takto v nich klíči niečo chlapské, čo im ja ako matka zo svojej podstaty a zo svojho nastavenia, nemôžem dať len tak prirodzene, okrem iného, stojí ma to ohromné množstvo síl – ak budem k sebe naozaj úprimná.

Lebo som príliš mäkká.

Často myslím na to, čo napísal Osvaldo Poli v knihe Prehnane milujúce matky.

„Práve preto, že dieťa nemá otca, musí vyrásť ako silnejšia osobnosť pripravená čeliť životným problémom. Múdry úmysel „byť mu aj otcom“ neznamená dať mu dvojitú dávku materskosti, ale robiť to, čo by s väčšou ľahkosťou robil otec: postaviť ho zoči-voči jeho povinnostiam a povzbudzovať ho, aby sa dokázalo vyrovnať s problémami, a ak to bude vhodné, dať mu zaplatiť aj s úrokmi za všetky jeho chyby.“

Už len prežiť tie ich príšerné futbalistické účesy. A tešiť sa, že ešte stále nosia len zmývateľné tetovačky.

(9 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...