Utečenecká kríza, imigranti, migranti, kvóty – často skloňované slová posledných týždňov. Téma, ktoré polarizuje názory, ľudí, prevetráva vzťahy. Nás ako rodičov, ktorí máme ešte pomerne malé deti, zaujíma, ako s nimi hovoriť o týchto témach. Niekedy nevieme zabezpečiť, aby si nevypočuli rozhovor iných ľudí na ihrisku, aby tému nevytiahol pedagóg v škole, aby nezachytili nejaké info zo správ.
Ako teda s deťmi hovoriť o týchto náročných témach?
Aj na to sme sa spýtali Barbory Kuchárovej, psychologičky s dlhoročnými skúsenosťami, aj s prácou s utečencami v rámci projektov Slovenskej humanitnej rady.
Ako sa s deťmi rozprávať o utečencoch a vojne:
Deti chtiac či nechtiac vnímajú okolo seba správy, či rodinné rozhovory o migrantoch, utečencoch. Rodičia sa často pýtajú, ako deťom vlastne vysvetliť, čo je to vojna a prečo vlastne je/objaví sa. Máš nejaké odporúčanie?
Vo všeobecnosti európske či americké deti držíme v „zlatej“ informačnej klietke, nehovoríme s nimi o veciach, ktoré patria k ľudstvu samotnému. To ja osobne nepovažujem za dobrú výbavu do života. Samozrejme, druhým extrémom je zdieľanie katastrofických scenárov s deťmi, čo je tiež pre ne nevhodné. Najlepšie sa deti učia cez dejinné súvislosti, ktoré sa deťom dajú prezentovať už ako rozprávky z histórie ľudstva. A tiež sa dobre učia cez jednoduché každodenné príbehy agresivity, ktorá vzniká vo vzťahoch rovnako, ako v spoločnosti.
Deťom treba hovoriť o histórii sťahovania národov, vlastne i my sme sem prišli. A vlastne rovnako vojny sprevádzajú ľudstvo od nepamäti a sú vlastne aktom nezvládnutých konflikov, nekomunikácie, ktorá sa následne rieši tým najhorším spôsobom. Za vojnami stoja boje mocných z dôvodov ekonomických, strategických, či možnosti získať nerastné bohatstvo, či určité strategický priestor, napr. prístup k moru.
Ako sa s deťmi rozprávať o záberoch v televízii?
Kde je na jednej strane vidieť násilie, aj migrantov. A na druhej strane vidia aj naozaj zúfalých ľudí. Čiže ako lavírovať medzi pocitom ohrozenia a súcitu, keď aj my dospelí v tom nemáme často krát úplne jasno?
Na začiatku stojí skôr otázka, či deti majú pozerať správy, ktoré len ťažko zvládajú dospelí a či ich majú pozerať samé bez dospelého. Ak už deti pozerajú správy tohto typu s nami, mali by sme im pomôcť zvládnuť spracovať ich obsah hneď pri ich sledovaní. Témou je i vierohodnosť médií, či ich baženie po senzáciách. Pravdou je, že o téme migrácie a súčasného stavu vieme pramálo. V skutočnosti na Slovensku v tomto momente utečenci nie sú problémom a neprekročili hranice.
Ohrozenie či súcit sú témou každodennej reality. V každej školskej triede sú aj „darebáci“, ktorí robia neporiadok a je nefér posudzovať podľa nich celú triedu. Často na to v škole ako rodičia apelujeme a zároveň my sami nemáme problém robiť obdobné generalizované posudzovanie ohľadom nejakého národa či náboženstva. Vhodné je s deťmi hovoriť o slovenskej tradícii migrácie, keď naši predkovia odchádzali do Ameriky počas hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia.
Ako možno deťom približovať život s utečencami – taký ten praktický, že sa možno nejakí objavia ako susedia, že možno v škôlke či škole budú mať spolužiaka “takého iného”?
Príbeh akceptácie inakosti deti žijú celý život, bez toho, či to vnímame alebo nie. Už odmalička vnímajú a vidia iných ľudí. Či s mini hovoríme o vysokých, nízkych, chudých, tučných či cudzincoch, v tom nevidím veľký rozdiel, veď rozdiely sú už medzi regiónmi Slovenska. Dnes žijú vedľa seba deti s rodičmi z východného Slovenska a Záhoria a Horehronia úplne bežne.
Deti v tomto majú v podstate menší problém ako my a preto oni kopírujú a preberajú len naše obavy či predsudky. Tie mnohokrát stoja za následnou šikanou v školskom prostredí či inde.
Ako vysvetliť deťom humanitárnu pomoc
Je možné s dieťaťom otvoriť otázku, či by ono samo bolo ochotné sa podeliť o niektoré svoje veci (topánky, oblečenie, deka) s utečencami a sami ísť na zberné miesto odovzdať humanitárnu pomoc?
To nie len možné je, je to priam vynikajúce a dnešná situácia nám pomáha urobiť deťom rýchlokurz empatie, spoluúčasti a spoluzodpovednosti za veci verejné, spoločenské. Ak sa to deti naučia vnímať a byť v týchto veciach aktívne, sme o krok bližšie k výchove slušného človeka.
Rakcia na detské otázky
Ako najlepšie reagovať na otázky, či obavy detí, s ktorými môžu prísť napr. po vypočutí si rozhovoru cudzích ľudí na ihrisku. Téma imigrantov akosi delí ľudí, názory sú nejednoznačné. A hoci možno my sami nemáme svoj postoj ujasnený a zároveň nechceme naše deti strašiť – ako ich v tom čo najlepšie zorientovať?
To je pre mňa všeobecnejšia téma, a to, ako spracovávať mimovoľne vypočuté rozhovory na verejnosti k akejkoľvek téme. Tu by som deti zreálňovala, že nevieme, prečo sa tí ľudia rozprávali takto, že sme tam neboli od začiatku, že ich nepoznáme a že nepoznáme ich motívy a postoje. Napríklad tá teta na ihrisku môže byť smutná alebo jej možno niekedy dávno niekto ublížil a teraz sa bojí všetkého a všetkých.
Čo robiť, ak dieťa príde vystresované zo školy z prednášky učiteľa, ako nám migranti ukradnú našu zem? Ako mu taktne vysvetliť, že názor môže byt aj iný a pritom nezhodiť učiteľa?
Toto je komplexnejšia situácia, na jednej strane je učiteľ pre deti omnoho vážnejšia autorita a jednak, ako profesionál v tejto situácii porušuje zákonné a etické ustanovenia. Učiteľ by na pôde školy dôsledne nemal prezentovať svoje politické, náboženské či sexuálne postoje a preto je otázkou, či by nemalo byť o tejto skutočnosti informované vedenie školy.
A na druhej strane treba dieťaťu citlivo vysvetliť, že pán učiteľ je napríklad výborný v matematike, ale nie je zároveň politológ, že my ľudia to máme tak, že každý sa vyzná v niečom inom.
Hovoriť s deťmi o význame stráženia hraníc? Napr. niektoré deti sa boja, že imigranti budú behať po krajine a budú robiť teroristické útoky.
Téma bezpečnosti je pre deti veľmi dôležitá a treba s ňou o tom s nimi hovoriť a dokonca je to vhodné v mnohých iných situáciách, napríklad v téme kriminality. Krajina, štát je ako náš byt, má steny, dvere, okná a tie zatvárame a zamykáme, keď nám niečo hrozí.
V našom byte je tiež niekto, kto dáva pozor (otec alebo mama napr.) a tak je to i so štátom, máme tu ľudí, ktorý nás chránia (policajti, vojaci).
Ďakujeme za rozhovor!
- Barbora Kuchárová, zdroj: DA BK
