Deti by mali mať priezvisko po mame, nie po priateľovi

Milá budúca mama, ktorá čakáš dieťa s „priateľom.“ Ale aj Ty, ktorá si už „priateľovi“ porodila dieťa. Chcela by som Ti toho toľko povedať. Niečo, čo som mala počúvať ja sama pred niekoľkými rokmi, ale bola som hluchá, slepá. Teraz s tým už moc nenarobím. Ale Ty to ešte môžeš zmeniť, tak sa skús zamyslieť.

Svadbe sme sa vysmievali

S mojim „priateľom“ sme boli spolu jedenásť rokov, čo je viac, ako dnes vydrží hociktoré manželstvo. Otehotnela som neplánovane. O rodine sme dovtedy akosi nemali čas premýšľať, ale postavili sme sa k tomu tak, že všetko je, ako má byť. Brali sme to ako posun vo vzťahu.

Naše konzervatívne rodiny s rastúcim bruškom riešili našu svadbu, pripadalo im to ako logický krok ďalej, vzhľadom na to, že sme mali byť traja. Pristihla som sa, že ma tie ich pohľady na to, že je treba sa nejako oficiálne usporiadať, dráždili. To nekonečné poučovanie, čo mám robiť, ako mám žiť svoj život, mi vadilo.

S „priateľom“ sme sa tomu dobre vysmievali. Utvrdzovali sme sa v tom, že dieťa je dôležitejšie ako manželstvo. Dieťa totiž ostáva aj vtedy, keď už pár nie je párom. Dieťa je viac ako obrúčka na prste.

A tak sa nám narodila najskôr dcéra a o dva roky neskôr aj syn, čo bola znova odpoveď na to, že nemusíme byť manželmi, aby nám to fungovalo. Boli sme predsa rodina. Lenže potom sa mi tieto presvedčenia zrútili. Môj „priateľ“ sa začal „kamarátiť“ s inou ženou a pätnásť spoločných rokov odhodil do koša.

Prestali sme sa „priateliť“

Môj bývalý „priateľ“ si behom chvíle pobalil svoj malý kufor s vecami, poďakoval mi za „priateľstvo,“ a utekal naštartovať novú kapitolu svojho života. Nič ho nezdržiavalo, nič mu nestálo v ceste. Nestálo ho to žiadne zbytočné nepríjemnosti, ktoré sa volajú rozvod.

Niežeby som stála o to, aby sme sa roky vláčili po súdoch. Ale keby sme boli manželia, museli by sme sa aj verejne zodpovedať za to, čo sme s našim vzťahom urobili a ja by som mala v rukách rozsudok, kde by stálo čierne na bielom, že manželstvo prestalo plniť svoju funkciu, lebo môj muž porušil povinnosť byť verný a trval na rozvode.

Takto som nebola ani vydatá, ani rozvedená. Definovala ma veta: „Mali spolu dve deti, ale neboli zobratí.“ A to ALE niekedy znamená to, že v očiach spoločnosti ste menej. Nie ste žena, ste priateľka. Kamoška.

Menej to znamenalo aj pre nový vzťah môjho bývalého „priateľa.“ Ona ani on nerozbili manželstvo. Žiadne nebolo. On nemal ženu. Boli „len“ deti.

Ja som vraj „slobodná“

Či som zatrpknutá? Samozrejme, že som. Pretože môj bývalý „priateľ“ sa stihol do pol roka od nášho rozchodu oženiť. Ona, tá druhá, sa nechcela iba „kamarátiť.“ Chcela mať deti, ale nie len tak bez papiera. Trvala na tom, že najprv bude svadba. Až potom môžu prísť deti. A on to z lásky k nej urobil.

Mne ostali len dve deti a spomienky na to, ako sme sa manželstvu vysmievali. Ja som tá, s ktorou má deti. A ona napriek tomu nie je tá druhá. Ona je jeho prvá manželka. Nosí jeho priezvisko, ktoré za chvíľu bude nosiť aj ich spoločné dieťa.

Aj naše deti nosia jeho priezvisko. Ja mám svoje „dievčenské.“ Iné ako oni. Iné ako ona. Občas sa mi tisnú slzy do očí, keď ma ako mamu svojich detí niekto osloví priezviskom ich otca. Vtedy niečo vo mne by chcelo kričať: „Ja sa volám inak ako oni, lebo som mu za spoločné priezvisko, ani spoločnú budúcnosť nestála.“

Cítim sa menej, pretože sa nevolám ako moje deti. Ja som tá, ktorú nikto nevie správne priradiť podľa priezviska. Ja som tá, ktorá k nim papierovo nepatrí. Ja som tá, ktorá pred úradmi musí nosiť so sebou rodný list detí, aby som mohla dokladovať, že sú naozaj moje. Ja som tá, ktorá rodné listy detí prekladá do angličtiny, keď chcem s nimi cestovať do zahraničia.

Keby som mohla vrátiť čas, aspoň toto by som pre seba urobila. Trvala by som na tom, aby sa deti volali ako ja. Aby nosili moje priezvisko.

Povedala by som „priateľovi,“ že nemusím mať ani jeho prsteň, ani jeho priezvisko, že sa môžeme ďalej vysmievať manželstvu, ktoré by nám aj tak nevydržalo. Chcela by som, aby sa deti volali ako ja, aby bol on ten, kto by musel znášať, že k nám nepatrí.

»»»»»» Prečítajte si aj: 10 dôvodov, prečo ma mrzí, že sme sa nevzali.

(2 hlasov, priemerne: 3,50 z 5)

Loading...