Prečo dnešní školáci nevedia to, čo kedysi škôlkari

Utrieť si zadok alebo vedieť 20 anglických slov?

Kým kedysi sa ešte naši rodičia zvykli chváliť, že už chodíme na nočník, jeme príborom, dokážeme si zapnúť gombíky na flanelovej košeli, vieme si zaviazať šnúrky, pre dnešných rodičov akoby tieto samoobslužné činnosti – a inak dôležité míľniky v samostatnosti, neboli až tak zaujímavé.

Zato hrdo vypnú hruď, keď môžu prezentovať, že ich dieťa už pozná v troch rokoch celú abecedu, že ovláda stovku anglických slovíčok alebo čo dokáže na tablete. Podľa psychologičky Pavly Kouckej sa zdá, že súčasní rodičia neberú samostatnosť detí ako dôležitú hodnotu a nesnažia sa ju ani rozvíjať. Skôr badáme tendencie samostatnosti brániť.

Že to nie je len dojem jednej psychologičky, potvrdzujú aj mnohé služobne staršie pani učiteľky v škôlke, ktoré si všímajú, že niekedy ani päťročné deti ešte neovládajú veci, ktoré kedysi bežne zvládali trojroční.

Samostatne sa najesť, naliať si pitie, obliecť sa, utrieť si zadok pri návšteve wc, chceli by sme hádam priveľa. Deti si nedokážu nielen pokrájať mäso, ale ani natrieť maslo na chlieb.

Aspoň sú to borci elektroniky

Koľko rokov musia oficiálne mať, aby sme sa ich nebáli pustiť kúpiť do obchodu základný nákup, keď nám doma niečo chýba? V akom veku by sme ich zavalili povinnosťou vyzdvihnúť mladšieho súrodenca zo škôlky? Kedy sú dosť starí na to, aby pripravili desiatu celej rodine?

Kým si odpovieme na tieto otázky, zrejme si pripustíme realitu, v ktorej žijeme. Naše deti málokedy doma vysávajú, či umývajú riad (alebo aspoň vyložia, nedajbože naložia umývačku riadu), ale zato sú profesionálnymi hráčmi Minecraftu.

A kým sa predierajú jedným levelom za druhým, my im kontrolujeme tašky, vykladáme z nich nedojedenú desiatu, ktorú sme im ráno pre istotu zabalili, lebo pripomínať im to tisíckrát fakt nestačí.

Držíme si v hlave všetky ich povinnosti a termíny, pýtame sa, či majú to, či nezabudli ono, všade im robíme sprievodné vozidlo. Takto nevyzerá posúvanie kompetencií, samostatnosti a zodpovednosti na dieťa.

Extrémisti z druhej strany

Opačným extrémom je podľa Kouckej prístup, keď sa rodičia už trojročného dieťaťa pýtajú otázky ako: „Chce sa ti ísť k babičke?“ alebo „Čo si dáš na raňajky?“ Trojročnému dieťaťu však nenáleží rozhodovať o tom, čo bude robiť rodina cez víkend, ani o svojich raňajkách, pretože tým dieťa neúmerne zaťažujeme a vtedy sa spravidla ani nevie rozhodnúť.

„Malé dieťa postavené pred širokú škálu možností, ktoré nie je schopné relevantne zvážiť, nie je šťastné. Omnoho bezpečnejšie sa cíti, keď rozhodneme za neho,“ myslí si Koucká, podľa ktorej je však v poriadku, ak dieťa dostane na výber, či si dá na raňajky rohlík s medom alebo s džemom. Alebo ak dá rodič na stôl viacero možností a každý si môže vybrať podľa vlastnej chuti.

„Trojročného sa môžeme pýtať, či chce broskyňu alebo jablko, tričko so žabou alebo s dinosaurom, či chce ísť zo škôlky dlhšou alebo kratšou cestou. Postupne dieťaťu nechávame zodpovednosť za jeho hračky, knižky, oblečenie. Za poriadok v jeho veciach, za prípravu do školy a plnenie školských povinností.“

Kedy už dosť

Keď rozhodujeme za dieťa príliš dlho, lebo veď my vieme najlepšie, čo je najlepšie pre naše dieťa, najneskôr v puberte začne rebelovať, upozorňuje Koucká.

„Pokiaľ rodičia nie sú ochotní prenechať dieťaťu aspoň časť rozhodovania o sebe, končí to niekedy aj odchodom dieťaťa so všetkými rizikami – útekom do náručia niekoho nevhodného, do zlej partie… A potom sú deti slabšie, ktoré si odpor nedovolia a potlačia samy seba, svoju vlastnú osobnosť,“ ukazuje druhú možnosť Pavla Koucká.

V dospelosti potom tieto deti nemajú vlastný názor, postoj, preferencie, nevedia samostatne uvažovať, pretože v ich živote to bol vždy rodič, kto vedel, čo je správne, čo má kto robiť a dokonca aj čo si má kto myslieť.

Naozaj toto chceme pre svoje deti?

Pavla Koucká: Odolné dítě. Výchova k psychickej odolnosti, samostatnosti a vytrvalosti.

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...