Moja skoro 10 ročná dcéra ma vlastné konto na gmail a fičí na Pokece, jej kamošky si navzájom skypujú a chodia na facebook… hrôza – namiesto toho, aby sa stretli vonku… Nehovorí vám tento povzdych jednej mamy nič?
Akonáhle začnú naše deti trochu viac rozumieť pc, trčia pri ňom nielen v čase povinnom – keď treba robiť projekty a hľadať informácie na wikipédii, ale aj vtedy, kedy by sme boli radšej, aby sa premávali po vonku a riadne zo seba vybili energiu.
Občas by ma zaujímalo:
majú aj iných kamošov, s ktorými chodia von? Možno si za tento fenomén môžeme my rodičia trošku sami. Však sa na to pozrime:
Vec prvá: ihriská
Na ihriskách, v trávnikoch plno špiny, skla, špakov a… pozorností od psov. Máte chuť do takéhoto prostredia poslať sa hrať svoje dieťa, odkedy začne chodiť? Ja nie… A tak hľadáme náhrady – mimo miesta, kde žijeme, kde je to kultúrnejšie, aby sme mali istotu, že si naše deti neublížia. A tak sme mimo domu, mimo prirodzeného prostredia a rovesníkov.
Vec druhá: Strach
Vy ho nemáte? Pustíte svoje deti len tak samé na dvor, keď sú správy plné informácií o stratených, zneužitých, okradnutých deťoch? Alebo len o násilí medzi nimi navzájom?
Možno sme až príliš precitlivení, možno sa nám zdá, že naša doba detstva bola pokojnejšia a istejšia, možno sa vtedy o takých veciach príliš nehovorilo. A možno by sme sa mali opýtať svojich rodičov, ako to cítili oni, keď nám dali toľkú slobodu a dôveru.
Ale fakt je, že k nášmu strachu prispieva aj strata prirodzených autorít na dvore/sídlisku, že sa každý stará sám o seba, lebo zväčša sa neoplatí si začínať s výrastkami, ktorí obsadia hojdačky a lavičky na detskom ihrisku a totálne naše snahy o empatiu voči mladším ignorujú. Aj ja som koľkokrát vzala naše deti preč – lebo sa nedalo dohodnúť.
Kapitola sama o sebe: sídliskové bandy
Nech sa hlásia, kde ju nemajú! Ako som sa cítila, keď som pod balkónom pri našom vchode – poslednom na sídlisku mimo dohľadu akýchkoľvek okien – našla fajčiť (čo, to som neskúmala) 9-10 ročných chlapcov? Očividne sa báli, a hlavne jeden, ktorého som sa opýtala, čo by mu na to povedala mama… Vzali roha.
Kúsok od nás je cintorín a pred ním veľké parkovisko. Autá tam stoja zriedkakedy, výrastkovia každý boží deň. Čo tam robia, ťažko povedať, ešte horšie to vyzerá za našou železnicou, kde sú vyslovene „dúpätá“ urobené zo starých matracov, uprostred vytleté ohnisko a obsypané špakmi a fľašami – nealkoholickú tam nájdeme zriedka.
Nemať pritom pocit zodpovednosti a strachu je nemožné, a to napriek tomu, že sa VŽDY o každom nevhodnom správaní s deťmi priamo rozprávam.
Ďalšia vec: dožičiť deťom to najlepšie
Záleží nám, aby naše deti mali dobrú školu, aby sa vzdelávali, aby chodili na hudobku, výtvarku, tanečnú, šport… A sme závislí na ponuke, ktorá je a musíme rešpektovať miesto, kde to je. No a je tu nekonečný presun MHD, autom, pešo, ktorý oberá nás a deti o čas a priestor na hru a kontakty s rovesníkmi rovno pod nosom.
Nie je to jednoduché ani pre nás, ani pre deti, a niektoré to ozaj ťažko nesú. Stávajú sa z nich tak trochu vinou „dobrej školy“ samotári, lebo nemusia zapadnúť a dobrý kamoš je niečo, po čom túži každý človek. A ak je dieťa čo len trošku iné – šikovnejšie, alebo má naopak nejaký handicap – sociálna priepasť sa ešte viac prehlbuje.
Nechodia von. Sme z toho nešťastní, lebo pohyb a správna partia im chýba. Čo s tým, je otázka na každého z nás… a nie jednoduchá.
(12 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
20 básničiek pre Mikuláša
Adventný kalendár pre unavené mamy
