Keď príde za mnou dieťa s obrázkom, málokedy odo mňa počuť výskot a nadšené zvolanie, čo to máme doma za geniálneho majstra Leonarda. Málokedy sa pozerám na jeho kresby, žeby sa mi rinuli z úst vety ako „super, si taký šikovný!“ Alebo „ty si tak úžasne talentovaný!“
A možno som trochu krutá aj vtedy, keď sa ma dieťa opýta: „Mami, je tento obrázok pekný?“ Lebo na to nechcem odpovedať vetou, ktorú by azda chcelo tak veľmi počuť. Prečo? Lebo sa snažím myslieť aj zopár krokov dopredu, nielen na to, čo je dnes.
Pixabay Druhá strana pochvaly Napríklad nechcem, aby moje dieťa bolo v budúcnosti závislé na tom, čo si o ňom myslia druhí. Nechcem, aby druhí určovali jeho cenu. Nechcem, aby si názor na seba preberal od ostatných. Preto mu hneď nepoviem na jeho obrázok pochvalu, akú čaká.
Nepoviem mu, že je to pekné a že je šikovný. Okrem toho, niekedy to deťom hovoríme bez toho, aby sme si ich výtvory detailne pozreli, stačí nám „vybaviť to“ hodnotiacimi slovami.
Namiesto toho sa teda pozriem na jeho obrázok a spýtam sa ho, čo to je, prečo vybral práve také farby, na čo myslel, keď to kreslil. Alebo sa ho spýtam, ako je so svojim obrázkom spokojný on.
Namiesto chvály sa teda zameriame skôr na jeho prácu, či úlohu, na snahu. Teda na „proces.“
Aby som si veril Chvála, či presviedčanie dieťaťa o tom, že je „majstrom sveta,“ že je „prirodzený talent“ a podobne, jeho sebavedomiu môže paradoxne uškodiť.
Deti, ktoré sú chválené za to, aké sú šikovné, nemajú až takú chuť na sebe pracovať, stačí im nálepka šikovného. Neučí ich to vytrvalosti, ani nemajú odkiaľ čerpať silu, keď sa objaví nejaká prekážka.
A v živote rozhodne prídu aj neúspechy, nielen prvé priečky. Čo potom? Nebudú si veriť, budú hľadať zase niekoho, kto ich presvedčí, že na to majú. Že sú šikovní. Vnútri budú mať pocit, že zlyhali, že sú neschopní a že nič nemajú pod kontrolou.
Nebudú si dôverovať, že len od nich záleží na tom, ako sa k problému postavia a či niečo zmenia.
Dieťa potrebuje mať pocit, že je schopné zvládnuť nejakú zručnosť. Iba tak bude mať základy, na ktorých môže stáť. Z toho bude neskôr čerpať svoju vnútornú silu a odolnosť. Deti, ktoré sú povzbudzované do práce, sa naučia, že svoje zručnosti môžu ďalej rozvíjať, ak sa budú snažiť.
Ako deti oceniť za snahu? Psychoterapeutka Iben Dissing Sandahl uvádza tieto príklady ocenenia detí za snahu:
„Páči sa mi, ako skúšaš znovu a znovu dať tie kúsky stavebnice/puzzle/… dohromady. Nevzdal si to, a nakoniec si prišiel, ako na to!“ „Toľkokrát si to skúšala a tvoja snaha dnes bola naozaj vidieť. Išlo ti to naozaj veľmi dobre!“ „Bola to ťažká úloha a zabrala veľa času. Ale ty si pri nej vydržal a dokončil si ju. Som na teba veľmi hrdý, že si sa dokázal sústrediť a neprestával si na tom pracovať. Dobrá práca!“ „Je vidieť, že si sa na tú písomku/test veľa učila. Zlepšila si sa. Opakovala si si to dovtedy, kým si si nebola istá, že to vieš. Funguje ti to.“ Keď sa dieťaťu niečo nepodarí, namiesto ľútosti a viet typu: „Urobil si, čo sa dalo… Nabudúce budeš mať viac šťastia,“ sa skôr zamerajte na to, čo sa poradilo a ako pracovať ďalej, napríklad:
„Viem, že teraz sa ti to nepodarilo tak, ako si chcela, ale bola si veľmi blízko. Tento týždeň máme možnosť cvičiť a pripravovať sa každý deň a potom to iste zvládneš. Učiť sa je cieľ.“
Loading...