Prečo sú čínske deti úspešné

Amy Chua je síce profesorka práva na Yale Law School, ale viac ako odborné právne publikácie ju preslávila kniha Bojová pieseň matky-tigrice (Battle Hymn of Tiger Mother).

Niekoľko hodín denne každý deň v roku, mohli byť sviatky, Vianoce, narodeniny, nezaujímalo ju to – nútila dcéry cvičiť na klavíri (a na husliach). V talóne mala celkom drsné metódy, ktorými si vynucovala ich „spoluprácu.“

Nebránila sa vyhrážkam, že nedostanú večeru, nepôjdu spať, nenájdu si darčeky pod vianočným stromčekom, dva-tri roky nebude žiadna narodeninová párty. Mohli noty roztrhať na franforce, ona ich po kúskoch zlepila a zaliala do laminátu. Mohli obhrýzať rohy klavíra, nedala sa obmäkčiť. Nazvala ich lenivými špinami.

Čo tým docielila? Jej dcéra Sophia mala štrnásť, keď hrala sólo v newyorskej Carnegie Hall, kam smú len najväčšie hviezdy klasického hudobného neba.

Matka tigrica

Memoáre odhaľujúce zákulisie výchovy jej dvoch dcér neboli len šikovný marketingový ťah.

Amy Chua nastolila otázku, kto je dobrý rodič a dovolila si na ňu odpovedať. Odmenou jej sú nadávky typu Hitler, chorý netvor, diabol. Jej metódy boli označené za fašistické, militaristické, odkukané z Guantanáma.

No má aj svojich priaznivcov, a jedným z nich je práve dcéra Sophia, ktorá sa matke za jej prísny spôsob výchovy verejne poďakovala. O odporcoch si myslí, že len nerozumejú matkinmu zmyslu pre humor.

Výchova na čínsky spôsob

Prečo je toľko geniálnych hudobných virtuózov, profesorov prestížnych univerzít, kariérnych vedcov NASA, nositeľov nobelových cien, olympijských víťazov, ktorí majú „východné“ výchovné pozadie a presadzujú sa práve na „západnej“ pôde?

Úspešné čínske deti začínajú byť nudným stereotypom a tí, ktorí tento trend zaregistrovali, sa pýtajú čo za tým stojí? Ako to tí čínski rodičia robia? V čom tkvie tajomstvo ich výroby, alebo teda výchovy?

Amy Chua pozná odpoveď, lebo takto svoje deti vychovala. Je to „čínska“ matka, čím však  nenaráža na svoj pôvod.

Za príklad uvádza mnoho kórejských, indických, jamajských, írskych, či ghanských rodičov, ktorých výchovné spôsoby by taktiež označila za „čínske.“ Ich protipólom sú „western parents,“ ktorí si môžu akokoľvek namýšľať, že sú prísni, k čínskym sa priblížia možno v ďalšom živote.

 

 

Čínsky rodič: môžeš sa nadýchnuť, ak to dovolím

Amy Chua píše, že svojim dvom dcéram nikdy nedovolila prespať u iných detí, pozerať telku alebo hrať počítačové hry. Nikdy si nemohli vybrať sami krúžky, či vlastné mimoškolské aktivity. Nikdy nesmeli dostať horšiu známku ako jednotku.

Iné možnosti ako husle alebo klavír v ponuke hudobných nástrojov neboli a možnosť nehrať na tieto nástroje takisto nie: bola to povinná jazda, o ktorej sa nediskutovalo, i keď mladšia dcéra si nakoniec predsa len presadila „menejcenný“ tenis pred kariérou geniálneho fidlikanta.

Západný rodič: Vyber si, ako sa ti chce dýchať

Amy Chua si všimla, že západní rodičia, narozdiel od čínskych, sa snažia rešpekovať individualitu dieťaťa, podporujú jeho vlastné rozhodnutia, povzbudzujú ho v jeho záľubách, krúžkoch, športových aktivitách, pričom výber nechávajú na dieťati. Nenútia dieťa do ničoho, pokiaľ samé neprejaví záujem.

Čínsky rodič dieťaťu jednoducho určí jeho „záľuby,“ podľa toho, čo považuje za dôležité on, nie dieťa. Dieťa nemôže povedať nie, a Boh ochraňuj toto dieťa, ak ho prepadne vlastná iniciatíva, napríklad chuť hrať na školskej besiedke mrkvu.

 

Západní rodičia si len namýšľajú, že sú prísni

Západný rodič sa pokladá za prísneho, ak dieťa prosí, aby na hudobnom nástroji cvičilo aspoň pol hodinu denne, kdežto čínsky rodič vie, že prvé dve hodiny ešte nič neznamenajú, lebo kritická je tretia hodina!

Západní rodičia vymýšľajú rôzne spôsoby pozitívnej motivácie, aby dieťa malo z povinnosti zábavu. Čínski rodičia však chápu jedno: nič ťa nebude baviť a nebudeš mať z toho „fun,“ pokiaľ v tom nebudeš namakaný. Aby si sa dostal do takého štádia, musíš tvrdo drilovať.

Deti si samé od seba rukávy nevyhrnú a ak ich niekto núti, budú sa búriť. Z tohto boja vychádza porazený „západný“ rodič, ktorý to vzdá pri prvých náznakoch odporu. Ale čínsky rodič sa nenechá vyviesť z rovnováhy. Urobí všetko pre to, aby dieťa cvičilo, cvičilo a cvičilo, až kým sa nedostaví požadovaný efekt.

Amy Chua nedovolila svojej dcére ísť ani na záchod, kým skladba nebola tip-top. Cieľom však nebola perfektne odvedená robota na klavíri. Svoju dcéru chcela naučiť, že sa nemôže vzdať, lebo „nedá sa“ neexistuje.

Ak dieťa zvíťazí samé nad sebou, napríklad zahrá skladbu, ktorá sa mu zdala byť pred tým nemožná, ak pocíti obdiv a uznanie, satisfakcia, ktorú dieťa dosiahne, buduje jeho sebaistotu a nezábavná činnosť sa stáva zábavnou.

 

Ty lenivá špina!

Čínski rodičia, narozdiel od západných, neváhajú dieťaťu ponadávať do neschopných, keď na to príde. Nemyslia si, že by sa ich dieťa zrútilo. Hanba je totiž nielen trestom, ale dostatočnou motiváciou, aby sa to viac neopakovalo.

Západný rodič považuje sebadôveru a sebavedomie dieťaťa za krehkú vec. Znepokojuje nad tým, ako sa jeho dieťa bude cítiť, keď v niečom zlyhá, a preto ho už dopredu ubezpečuje, že je jednička, bez ohľadu na to, ako dopadne test.

Čínsky rodič dieťaťu dopredu pohrozí, ak nebude výsledok taký, aký očakáva. Očakáva samozrejme A.

Kým západný rodič bude dieťa chváliť za A-mínus, čínska matka nasadí výraz z hororového filmu a bude požadovať vysvetlenie, prečo to dopadlo tak zle.

Ak dieťa príde domov s B-éčkom, niektorí západní rodiča dieťa pochvália, iní vyjadria menšie sklamanie, ale budú si dávať sakra pozor, aby sa dieťa necítilo zle. Radšej zomrú, ako by mu povedali, že je hlúpe. Ak sa dieťa nezlepší, navštívia triedneho učiteľa alebo riaditeľa. Pretože chyba bude najpravdepodobnejšie v systéme.

Ak by čínske dieťa dostalo z testu B-éčko, čo sa podľa Amy Chua nikdy nestane, matka sa rozhučí tak, že decku vybuchne hlava. A potom si s ním sadne za stôl, hoci by s ním mala robiť sto testov, kým sa to nenaučí na A-čko.

Čínski rodičia očakávajú od detí bezchybné výsledky, pretože veria, že deti ich môžu dosiahnuť. Ak ich nedosiahnu, čínski rodičia vyhodnotia, že ich deti nemakali dosť tvrdo. A za to môže rodič, ktorý si nerobil svoju prácu dosť dobre.

Lenivý rodič rovná sa priemerné dieťa

Isté štúdie, ktorými sa Amy oháňa, naznačili, že čínski rodičia strávia približne desaťkrát viac času nad školskými úlohami svojich detí, ako rodičia „zo západu.“

Ak je naše dieťa priemerné, je tomu tak preto, že sme leniví. A preto, že sa sústavne na niečo vyhovárame, aby sme ospravedlnili našu lenivosť. Napríklad na systém. Alebo na individualitu dieťaťa.

Pre Amy Chua je však každá výhovorka lacná. Má sestru s  Downovým syndrómom. Lekári jej matke tvrdili, že Cindy si nebude vedieť zaviazať ani šnúrky na topánkach. Nedbala na to.

Nerobila rozdiel medzi zdravou Amy a chorou Cindy. Nikto by nepovedal, že raz bude mať za menom titulom PhD. Kde by Cindy bola, keby to jej matka vzdala, pýta sa Amy Chua.

Je podanie výkonu všetko?

Pri niektorých výrokoch Amy Chua som si spomenula na niektoré „nadpriemerné“ deti zo svojho okolia.

Na huslistku Luciu, ktorá mala pod bradou otvorenú ranu z fidlikania na husliach. Ako ju iné decká ľutovali, lebo jej stalinistická mama učila husle a na ňu bola najprísnejšia zo všetkých (až do krvi). Dnes koncertuje iba v zahraničí.

Alebo na toho chalana zo štvrtého poschodia, ktorý tak smutne na nás pozeral z okna v pyžamku, kým my sme sa ešte ohadzovali dážďovkami na pieskovisku. Mal skrátka režim, po siedmej mu ani piť nedali. Nielenže vyštudoval prestížnu univerzitu v Londýne, mohol si dovoliť zaplatiť štúdium v zahraničí aj svojej mladšej sestre. A asi sa má fajn.

Vydať sa čínskou cestou podľa Amy Chua nám možno zaručí Nobelovu cenu v rodine. Babka sa bude mať čím pochváliť susedám v stredu po ruženci. Bude pyšná, že vnúčatká nekydajú hnoj na družstve.

Západný alebo mäkší rodič by sa určite opýtal, či bude takéto dieťa „šťastné.“ Ale nemusíme hovoriť len o krehkej kategórii šťastia, ktorá pre každého z nás znamená niečo iné.

Možno by sme mohli otázku položiť tak, či je úspešný len taký život, ktorý je založený na výkone (či už sú to známky na vysvedčení alebo potlesk v koncertnej sále).

Lebo určite netreba zabúdať aj na iné schopnosti a zručnosti, ktoré sú dôležité pre spokojný život. Napríklad to, či sa vieme uvoľniť, radovať, či si dokážeme vytvárať a udržovať priateľstvá, či nám nechýba zmysel pre humor…

Či okrem tlaku na výkon dokážeme oceniť aj iné hodnoty, ako napríklad skromnosť, trpezlivosť, vďačnosť. Či sme láskavý k sebe aj ostatným.

Dokáže napríklad dieťa, ktorému matka hučala roky do hlavy, že je lenivá špina, niekedy oddychovať? Dokáže cítiť svoje potreby a hranice? Dokáže fungovať ako človek, nielen ako robot? Dokáže len tak chvíľu byť?

Kniha od Amy Chua: Bojová pieseň tigrej matky vyšla  vo vydavateľstve Premedia.