Veď ich vychovávame narovnako!

Aj my sa meníme

Museli by sme si ako rodičia priznať, že s každým ďalším dieťaťom, ktoré pribudne do rodiny, sa správame inak, ako keď sme sa stali rodičmi prvýkrát.

Aj my sa meníme, vyvíjame, posúvame. A čo sme považovali za dôležité pri jedináčikovi, na tom sa zasmejeme a mávneme rukou, keď máme doma dve, tri, štyri deti.

Mohli by sme povedať, že len čo sa narodí druhé dieťa, zväčša opúšťame rigidné predstavy o rodičovstve a stávame sa viac uvoľnenými. Niekedy aj nasilu, donútení situáciou, lebo si už nemôžeme dovoliť niektoré luxusné záležitosti vo výchove, ako keď sme mali na všetko čas, ktorý sme mohli celkom venovať jednému bábätku.

Také, ako pri prvom, to už nikdy nebude.

Už dávno mi ostala v hlave myšlienka, že každé „nové“ dieťa, ktoré sa narodí do rodiny, hľadá miesto, ktoré ešte nie je obsadené. Že chce nájsť originálnu identitu, ktorú v rodine zatiaľ nemajú.

Z detskej perspektívy to dáva logiku: ak je starší brat vynikajúci študent, potom sa javí byť ľahšia cesta, ako si získať pozornosť rodiča, keď on bude zase výborný v športe, namiesto toho, aby mali rovnako dobré vysvedčenia.

V úmysle byť iný ako môj brat alebo sestra je častokrát ukrytá túžba po tom, aby bolo dieťa svojimi rodičmi milované – také, aké je.

Ovplyvňujú nás predstavy a očakávania rodičov

Väčšina rodičov by vám povedala, že múdrejšie a šikovnejšie v škole je staršie dieťa, ktoré máva lepšie známky ako mladší súrodenci. Rodičia majú spravidla vyššie očakávania od prvorodených detí a viac na nich tlačia, pripisujú veľkú dôležitosť ich školským výsledkom.

Je zaujímavé, že ak rodičia veria staršiemu dieťaťu a projektujú si ho ako to inteligentnejšie a schopnejšie, veľmi pravdepodobne sa to časom odrazí na jeho prospechu – pozitívne. Naozaj bude najúspešnejšie spomedzi súrodencov.

Môže to byť rola, v ktorej sa najstarší ocitne bez toho, že o ňu stál. Ktorú mu súrodenci môžu závidieť. Záujem rovná sa láska.

Rodičia zasievajú rivalitu, hoci by to nepriznali

To, čo môže najstaršie dieťa považovať za tlak zo strany rodičov, aby dosahovalo skvelé známky (a môže ich za to ticho neznášať a trpieť pocitom nespravodlivosti, lebo nakladajú len na jeho plecia a ostatní súrodenci majú ľahší život), na to sa môžu mladšie deti žiarlivo dívať ako na záujem, po ktorom by ony veľmi túžili, ale nikdy ho v takej miere nezažili.

Keď rodičia všetko naplno prežívajú s prvorodeným, doslova si to s ním odbijú, pri ďalších deťoch to môžu brať ako samozrejmosť. Mladšie deti sú citlivé na to, ak rodičia neprejavujú toľko emócií ako pri najstarších.

To sa zvykne prejaviť buď stratou záujmu o školu (aj tak to nemá význam, nikto si ma nevšíma) alebo prehnanou potrebou zviditeľniť sa v niečom novom, neporovnateľnom a nemerateľnom – s ich najstarším súrodencom.

Neprojektujme si ich na múdrych a športovcov

Ako rodičia máme veľký vplyv na to, akým smerom sa budú naše deti uberať – ak budeme podporovať to, v čom sú jedineční, namiesto toho, aby sme živili predstavy o rolách, ktoré by v rodine mali mať deti (najstaršie – najmúdrejšie a pod.).

Tým zároveň ovplyvňujeme aj ich vzájomné vzťahy k lepšiemu. Ak deti prijímame také, aké sú a milujeme ich vzácne originály, potom nevzniká ani potreba medzi sebou súťažiť o priazeň a lásku rodičov. Pretože si ju zaslúžia len preto, že vôbec sú.

(6 hlasov, priemerne: 4,30 z 5)

Loading...