O sebapoškodzovaní panuje niekoľko mýtov. Tým prvým je, že ide o znudeného teenagera, ktorý na seba túži strhnúť pozornosť. Tým druhým, že problém rozpoznáte ľahko – podľa porezaných zápästí a dlhých rukávov v sparnom lete.
Sebapoškodzovanie patrí do kategórie psychických porúch, ktoré sa vynačujú impulzívnym vykonávaním rituálov, ktoré prinesú pacientovi okamžitý pocit úľavy. V skutočnosti nejde o samostatne diagnostikovanú poruchu, ale o problém, ktorý má vyššieho menovateľa.
Najčastejšie je to depresia či úzkostná porucha. Sebapoškodzovanie sa predovšetkým u dievčat spája s anorexiou či bulímiou. Je potrebné rozlíšiť, kedy ide o stereotypné a kedy o typické poškodzovanie – práve o tejto kategórii budeme ďalej hovoriť.
Stereotypné sebapoškodzovanie sa objavuje v prípadoch, keď má pacient diagnostikovanú maniodepresívnu poruchu či schizofréniu. Nejaká forma sebapoškodzovania sa môže objaviť aj pod vplyvom drog.
Namiesto bolesti úľava
Typické poškodzovanie sa spája s vybudovaným rituálom, ktorý zvykne v pravidelnom čase pacient s poruchou vykonávať.
Prečítajte si aj: Kým odídem z domu, trikrát skontrolujem dvere. Aký je život s OCD?
To býva napríklad každý večer, pri sprchovaní alebo ihneď po stresujúcom zážitku. Pacient sa zavrie do kúpeľne, do svojej izby alebo na osamelé miesto a určitým spôsobom si spôsobuje bolesť.
Tento návyk býva rôzny a zvyčajne je intuitívny – objavuje sa rezanie žiletkou napríklad na nohe, kde sú jazvy menej viditeľné. Hoci sa napríklad vo filme často ukazujú pozerané zápästia, v skutočnosti si pacienti volia menej nápadné miesta ako sú ramená alebo vnútorná strana stehna.
Moment, keď sa objaví krv, je pre mnohým úľavou. Pod vplyvom hormónov nepociťujú bolesť, ale naopak úľavu, prípadne im práve bolestivý pocit prináša akúsi formu vydýchnutia od stresovej situácie.
Okrem rezania sa objavuje pálenie cigaretou, v niektorých prípadoch aj žehličkou, sprchovanie veľmi horúcou vodou, bitie alebo pichanie špendlíkom.
Veľa pacientov s poruchou vníma ako zásadný okamih moment, keď uvidia tiecť krv, pretože sa potom cítia oveľa pokojnejšie.
Povedať “ako to môžeš” nestačí
Pacianti trpiaci sebapoškodzovaním väčšinu života zápasia s pocitom hanby. Vedia, že ich nutkavé správanie je zvláštne, neprirodzené alebo že by ho ostatní odsúdili.
To najhoršie, čo sa pacientovi môže stať, je otázka príbuzných: Prečo? Pretože sa na ňu nedá odpovedať. Okrem toho, pacient, ktorý má problém vyrovnať sa s vlastnými pocitmi, nebude vedieť zvládnuť výčitky rodičov či strach partnera.
Odborníci sebapoškodzovanie vysvetľujú ako ritualizačný návyk, ktorým si osoba s poruchou ventiluje a snaží sa spracovať nezvládnuté emócie. Pacienti sa nevedia vyrovnať s hnevom, stresom, vnútorným tlakom či hanbou a preto sa uchyľujú k formám, ktoré im umožňujú mať pocit, že svoju bolesť majú od kontrolou.
Častou príčinou, prečo sa vytvorí návyk sebapoškodzovania, je traumatický zážitok v rannom detstve. Zvyčajne existuje súvislosť medzi sebapoškodzovaním a zneužívaním, príliš kritickou či naopak ľahostajnou výchovou a týraním.
Sebapoškodzovanie však môže byť súčasťou celého radu ďalších duševných problémov, a je úlohou terapie, aby pomohla pacientovi nájsť a správne pomenovať pôvod emócií a hľadať náhradné riešenia, ako sa s nimi vyrovnať.
Má problém aj moje dieťa?
Sebapoškodzovanie v niektorej forme vyskúšalo takmer 10% adolescentov. Ak ako rodič máte obavy, je dôležité komunikovať o nich s dieťaťom s citom a bez hnevu.
Prečítajte si aj: Bude dôsledkom pandémie závislosť našich detí na on-line?
Hoci porezané zápästia a dlhé rukávy po celý rok môžu byť varovným signálom, nespoliehajte sa na ne. Jedným z ukazovateľov sú predmety, ktoré môže dospievajúci odkladať v detskej izbe – napríklad žiletka, špendlíky či vreckový nožík skrytý v lekárničke, pod posteľou či v nočnom stolíku.
Veľa pacientov si tiež necháva “zálohy” vo forme obväzov, náplastí či dezinfekcie. Častým prejavom je aj utiahnutosť, nedostatok sociálnych vzťahov či perfekcionizmus.
Práve prílišná snaha o dokonalosť vedie k hnevu, ktorý pacient obracia proti sebe. Ak nespĺňa vlastné vysoké nároky na vzhľad či výsledky, chce sa “potrestať” a ublížiť si.
Takýto dospievajúci bývajú veľmi sebakritickí, trávia hodiny učením, snažia sa o prerfektné výsledky, prípadne sú typickí outsideri, ktorí nedokážu zapadnúť do kolektívu.
Ako sa liečiť?
Najdôležitejšia je v tomto prípade terapia, ktorá je zameraná na pomenovanie a zvládanie emócií. Pacient sa napríklad učí, ako iným spôsobom ventilovať svoje pocity.
Často je jeho úlohou nie zbaviť sa samotných stresujúcich stavov, ale zvládnuť pocity pomocou inej aktivity, napríklad športu či počúvania hudby.
Zo začiatku pacienti len prenášajú svoje rituály na inú činnosť, napríklad miesto porezania držia v ruke kocky ľadu alebo bežia, kým nie sú v stave, že už nevládzu ďalej.
Pokiaľ ide o medikamentóznu liečbu, tá v podstate neexistuje. Lieky, ktoré sa v tomto prípade predpisujú, sú primárne určené na depresiu či úzkosti. Pacienti sa môžu obrátiť aj na anonymné skupiny na sociálnych sieťach, kde si pacienti vzájomne posytujú podporu.
Zaujímavé je, že pacienti, ktorí trpia sebapoškodzovaním, sa takmer nikdy nepokúsia o samovraždu. Aj preto na svoju chorobu nestrhnú pozornosť a porucha sa môže rozvíjať ďalej.
Teenager, ktorý trpel sebapoškodzovaním v mladom veku, si tieto návyky prenesie aj do dospelosti, a nutkanie smerované k sebapoškodzovaniu nejakým spôsobom pociťuje celý život.
(2 hlasov, priemerne: 3,00 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Od akého veku môžu byť deti doma bez rodičov?
Vianočné vinše
Deti vyrastú, odídu a zoberú si so sebou našu mapu
Hádanky o zime a snehu
OČR počas Vianoc
