Smrť. Nesnažte sa preskočiť smútenie

Smútenie ako prirodzený proces sa prejavuje týmito symptómami:

1. emocionálne (žiaľ, hnev, úzkosť, pocity viny, ale aj ľahostajnosť, úľava),

2. vegetatívne (napätie, precitlivenosť na hluk a svetlo, slabosť, sucho v ústach, krátky dych),

3. kognitívne (zmätenosť, roztržitosť, zábudlivosť, nutkavé zaoberanie sa spomienkami, halucinácie),

4. poruchami správania a životosprávy (poruchy spánku, chuti do jedla, hyperaktivita, plač, strašidelné sny).

emocionálne (žiaľ, hnev, úzkosť, pocity viny, ale aj ľahostajnosť, úľava),

vegetatívne (napätie, precitlivenosť na hluk a svetlo, slabosť, sucho v ústach, krátky dych),

kognitívne (zmätenosť, roztržitosť, zábudlivosť, nutkavé zaoberanie sa spomienkami, halucinácie),

poruchami správania a životosprávy (poruchy spánku, chuti do jedla, hyperaktivita, plač, strašidelné sny).

Smútenie má svoje charakteristické črty:

1. Hľadanie strateného objektu – je to všeobecný vzorec správania pri smútení. I keď je strata nezvratná, stále osobu hľadáme, čakáme, že každú chvíľu príde.

2. Neregulovateľnosť smútenia – intenzita a častosť smútenia sa nedá regulovať. Pod vplyvom asociácií, spomienok a výročí sa smútenie prejaví ako prudký prílev citov. Brzdou v procese smútenia je, keď si tieto pocity nepripúšťame a potláčame.

3. Špirálovitý a lineárny model smútenia: lineárny model predstavuje smútenie ako priamku, ktorá smeruje k určitému cieľu. Podľa neho sa človek môže úplne vyrovnať so smrťou blízkeho. Špirálovitý model predstavuje smútenie ako pohyb po špirále, ktorá začína v bode emocionálneho dna a stúpa do výšky, ako sa smútiaci postupne vyrovnáva so smrťou. V určitých intervaloch (sviatky, výročia) sa približuje nad dno, ale už to bolí stále menej a menej. Tento model je realite bližší. Pomáha povzbudzovať trúchliaceho človeka bez toho, aby pociťoval hanbu, keď prežíva nečakaný nával emocií, hoci spoločenský tlak vraví, že sa to už “nepatrí”.

4. Časové skreslenie – smútiaci nevníma minulosť a budúcnosť, snaží sa zostať v prítomnosti, aby mohol byť stále nejakým spôsobom spojený so zomrelým. Tento stav môže prejsť do časového zmrznutia, keď sa trúchliaci nevie dostať za okamih, keď došlo k úmrtiu. Opäť sa môže proces smútenia zablokovať.

5. Zameranosť smútiaceho človeka do svojho vnútra – intenzívne pocity a emócie sú často tým jediným, čo dokáže smútiaci človek zvládnuť. Stratením blízkej osoby stratil aj časť seba, ktorá bola spätá so zomrelým. Táto fáza je tiež prechodná, ale ak pretrváva, treba zabezpečiť, aby sa človek vrátil do spoločnosti.



 

Štádiá smútenia

Smútiť ozajstne neznamená celkom zabudnúť na strateného človeka, ale získať od neho dostatočný odstup, aby bolo umožnené vytvorenie nových emocionalnych väzieb. Zosnulý žije v spomienkach, ktoré budú podfarbovať náš život, ale nemali by mu dominovať.

Smrť blízkeho človeka znamená šok pre ľudský organizmus, ktorý sa chráni pred jeho plným zásahom do vedomia znecitlivením, resp. omráčením. Zo začiatku chýbajú pocity alebo emócie, človek cíti „prázdno“. Interval medzi šokom a objavením sa emócií môže byť niekoľko minút až dní. Šok prejde do popierania, ktoré väčšinou zahŕňa prvé tri mesiace po smrti. Druhé štádium (3 mesiace – 2 roky) je obdobie akútneho smútenia. Posledné štádium – obdobie riešenia, trvá od 2-3 rokov po úmrtí blízkej osoby. Aj tu treba zohľadňovať veľké rozdiely medzi ľuďmi, preto je toto časové vymedzenie len orientačné.

Proces vyrovnávania sa so smrťou z hľadiska smútiaceho pozostalého nám bližšie priblíži Schneiderova fázová teória smútenia. Podľa neho existuje 7 základných fáz, ktoré nemusia nasledovať presne za sebou, môžu sa vracať, ale i opakovať:

1. Začiatočné uvedomovanie si straty blízkeho
   Človek si detailne uvedomuje, čo v tej chvíli robil, inteznívne sa zamerá na podrobnosti udalosti. Zažíva naraz niekoľko pocitov, alebo akési umŕtvené, neisté pocity – tie ozajstné prídu neskôr. Mnohí nemôžu celé dni zaspať, príp. sa im o tom sníva. V tejto fáze strácajú životnú rovnováhu a zmysel života. Často maju duševný i telesný pocit blízkosti stratenej milovanej osoby, môžu trpieť sluchovými aj zrakovými halucináciami.
2. Pokusy limitovať uvedomenie si straty
   Človek sa snaží vyrovnať sa so smrťou dvomi typmi stratégie, ktoré môže striedať:
   a) stratégie, ktoré popierajú reálnosť straty. Pozostalý chce “otupiť” bolesť prostredníctvom vysokého nasadenia v zamestaní, intenzívnou starostlivosťou o iných, vedomým zabúdaním a pod.;
   b) stratégie, ktoré popierajú význam straty. Pozostalý chce poprieť, znížiť význam straty, snaží sa sústrediť len na negatívne stránky mŕtveho, aby si nemusel pripúšťať svoju bolesť. Je podráždený, nepokojný, odstrkuje od seba svojich blízkych.
3. Uvedomovanie si straty v úplnom rozsahu (človek sa dostáva na dno)Smútiaci je vyčerpaný z predchadzajucich stratégií, už vie, že smrť blízkeho je reálna, začína jej čeliť. Aktívne smúti, prehodnocuje svoj hodnotový systém, nie je schopný vidieť pozitíva života, prežíva najhlbšie zúfalstvo. V tejto faze treba dávať pozor na prípadné samovražedné myšlienky trúchliaceho a urýchlene vyhľadať odbornú pomoc.
4. Získavanie perspektívy
   Smútiaci sa odvrátil od emocionálneho dna. Získal objektívnejší pohľad na mieru vlastnej zodpovednosti za stratu a snaží sa nájsť rovnováhu medzi negatívnymi stránkami smrti blízkeho a pozitívnymi stránkami života.Cieľom tohto obdobia je  akceptácia toho, čo sa stalo, smutiaci ma príležitosť pokojného zmierenia sa s minulosťou.
5. Integrácia straty
   Smútiaci robí aktívne kroky, ktoré signalizujú, že sa oddelil od tých aspektov svojho života, ktoré sa už skončili, resp. nemajú zmysel. Prijme zodpovednosť za svoj vlastný život bez zosnulého človeka, napr. začne opäť chodiť do spoločnosti.
6. Preformulovanie straty v kontexte rastu
   Zahŕňa plánovanie vlastného života novým a dynamickým spôsobom, zmenou hierarchie hodnôt, nájdenie nového zmyslu života, životného štýlu a presvedčenia.
7. Transformácia straty 
   Znamená emocionálne investovať do nových vzťahov. V záverečnej fáze človek vychádza z ulity zameranosti na seba a znovu zameriava život na spoločnosť, je otvorený novým zážitkom.



Proces úspešného smútenia nikdy nie je ľahký, ale nie je ani nemožný. Častokrát jeho priebeh komplikujú alebo blokujú rôzne faktory:

• keď je blízky nezvestný (nevie sa, či je ešte nažive alebo je mŕtvy),

• keď bol obeťou hromadného nešťastia (nevie sa identifikovať jeho telo alebo umreli viaceré blizke osoby naraz),

• keď je smrť náhla, nepredvídateľná, násilná,

• keď je smútenie príliš intenzívne (nízka frustračná tolerancia na záťaž) alebo je, naopak, bez prežívania zármutku.

keď je blízky nezvestný (nevie sa, či je ešte nažive alebo je mŕtvy),

keď bol obeťou hromadného nešťastia (nevie sa identifikovať jeho telo alebo umreli viaceré blizke osoby naraz),

keď je smrť náhla, nepredvídateľná, násilná,

keď je smútenie príliš intenzívne (nízka frustračná tolerancia na záťaž) alebo je, naopak, bez prežívania zármutku.

Horowitz hovorí o komplikovanom smútení – keď pozostalý prežíva taký intenzívny smútok, že prejavuje neprispôsobivé správanie, zostáva v stave zármutku a straty alebo sa psychicky zrúti.

Smútková reakcia môže byť:

• chronická – trvá dlho, bez uspokojivého riešenia,

• odložená – tlmenie, potláčanie straty sa prejaví neskôr, aj pri menšom podnete sa objaví veľké smútenie,

• zveličená – prehnaná až ničivá reakcia,

• maskovaná – pozostalý trpí symptómami, no neuvedomuje si, že sú spôsobené smrťou, väčšinou sa jedná o psychosomatické ťažkosti.

chronická – trvá dlho, bez uspokojivého riešenia,

odložená – tlmenie, potláčanie straty sa prejaví neskôr, aj pri menšom podnete sa objaví veľké smútenie,

zveličená – prehnaná až ničivá reakcia,

maskovaná – pozostalý trpí symptómami, no neuvedomuje si, že sú spôsobené smrťou, väčšinou sa jedná o psychosomatické ťažkosti.

Vtedy by mal trúchliaci človek vyhľadať pomoc odborníka – psychiatra a/alebo psychológa. Podrobnejšie o princípoch a metódach smútkového poradenstva (ako špecifickej oblasti psychológie) bude nasledujúca časť.

Použitá literatúra:

• Taročková, T.: Smútkové poradenstvo ako vynárajúca sa oblasť psychologického poradenstva. Československá psychologie, roč. 39, 1995, č. 3, s. 229 – 241.
• Taročková, T.: K problematike normálneho a patologického smútenia. Československá psychologie, roč. 43, 1999, č. 6, s. 517-526. 

(4 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...