Terapeuti a „terapeuti“

Často sa na mňa obracajú známi, známi mojich známych, rôzni ľudia, aby som im odporučila psychológa, terapeuta, pretože už sami nevedia riešiť ten či onen problém. Často sa tiež dozvedám, s kým sa už títo ľudia stretli a čo im všetko nejaký „odborník“ ponúkal. A občas ma to desí – kto si čo dovolí ponúkať a vykonávať, napriek tomu, že nemá vzdelanie, výcvik, je akoby bez kontroly – odbornej i svojej vlastnej.

Kto môže byť terapeutom?

Vyštudovala som psychológiu, absolvovala som dlhodobý psychoterapeutický výcvik, som v  kontakte s kolegami, ktorých vnímam ako odborníkov, stále sa vzdelávajúcich a pracujúcich pod supervíziou (odborným vedením iného terapeuta, ktorý je oprávnený vykonávať supervíziu). Odborné kompetencie sú pomerne častou témou našich stretnutí a diskusii. Samozrejme to, že niekto vyštuduje VŠ, spraví si výcvik, automaticky neznamená, že je odborník na všetko a spasí svet. Preto väčšina z nás má k tomu všetkému svoju špecializáciu, niekto pracuje výlučne s deťmi, iný s dospelými s istým typom problémov, niekto pracuje s pármi, ďalší sa venuje krízovej intervencii.

Na to, aby niekto o sebe mohol tvrdiť, že je terapeut, musí mať naplnené minimálne dve podmienky. Musí mať ukončené VŠ vzdelanie v smere psychológia, medicína, sociálna práca, liečebná pedagogika, špeciálna pedagogika, andragogika alebo teológia. A musí mať absolvovaný dlhodobý psychoterapeutický výcvik v niektorom zo smerov, ktoré u nás akceptuje Slovenská psychoterapeutická spoločnosť, Komora psychológov. Pokiaľ človek chce pracovať ako samostatný psychológ, musí mu vydať licenciu Komora psychológov na základe presne stanovených podmienok. Ako zdravotnícky pracovníci sa musíme riadiť zákonom.

Keďže sama som sa v poslednom čase stretla s viacerými ponukami na webe, ako aj osobnými skúsenosťami ľudí, ktorí v ťažkej chvíli hľadali odbornú pomoc a narazili na „terapeuta“ (bez patričného vzdelania), ktorý im napr. ponúka zdieľanie ich ťažkej životnej situácie – napr. traumy po pôrode, oslovila som mojich kolegov, ako oni vnímajú situáciu a v čom vidia riziká nekompetentného zásahu do duševného života a zdravia človeka.

Stretli ste sa vy osobne alebo sprostredkovane s niekým, kto ku vám prišiel do terapie po zlej skúsenosti s “terapeutom”?

Lucia Čierňavová: Áno. Viacero klientok, jedna z nich sa dva roky dávala dokopy po zlej skúsenosti s ‘liečiteľom’, viaceré riešili nepríjemnosti spojené s katastrofickými predpoveďami veštíc – akokoľvek ste racionálna, sugescia má svoju silu a tendenciu vynárať sa a kaziť radosť zo života. 

Hana Smitková: Nemám doteraz takú skúsenosť, ale pripadá mi možné, že ľudia, ktorí viac preferujú veštenie, taroty a iné „ezoterické“ služby, k psychológovi ani neprídu. Ak aj majú negatívnu skúsenosť, pôjdu za iným „ezoterikom“ a možno neúspech nakoniec pripíšu sami sebe.

Martin Miler: Pátral som v pamäti a našiel som zopár ľudí, ktorí nemali dobrú skúsenosť, konkrétne s rôznymi “odblokovávaniami” (podľa opisu išlo o kineziológiu). Často hlavne s odstupom mali pocit, že to bola iba nejaká hra alebo finta, lebo hoci bezprostredne po “zákroku” mali dobrý pocit, tak po čase prišli na to, že sa v podstate nič nezmenilo. A to hovorím o ľuďoch, ktorí absolvovali niekoľko takýchto sedení.

V čom vidíte riziká toho, že ľudia, ktorí nemajú patričné vzdelanie, pôsobia medzi ľuďmi ako „terapeuti“?  

Hana Smitková: Rizikové je to, že sa im odovzdávate “do rúk”, dôverujete im, zdieľate s nimi najosobnejšie starosti, témy a riadite sa ich rozhodnutiami, radami bez toho, aby vás naozaj dobre alebo dlhodobejšie poznali. Často sú to ľudia, ktorí absolvovali len nejaké krátkodobé kurzy, pričom používajú nevedecké metódy práce. Títo ľudia majú pre vás nachystané rýchle odpovede, návody na riešenie veľmi ťažkých otázok a nemusia si uvedomovať dôsledky.  

Lucia Čierňavová: Najhoršia kombinácia je podľa mňa – nevedieť poriadne, čo robím a tváriť sa pri tom ako majster sveta. S týmto postojom sa dá človeku v kríze, po traumách alebo v ťažkých psychických stavoch spôsobiť veľká ujma. Odhliadnuc od toho, že svojou „prácou“ robia negatívnu reklamu ozajstnej terapii. 

Martin Miler: Riziko vidím hlavne v tom, že títo ľudia si často nie sú vedomí toho, že svojou neodbornosťou a prístupom môžu ľuďom aj ublížiť. Myslím si, že mnohí sa spoliehajú na to, že ak už druhým nepomôžu, tak im určite neublížia a to je veľmi nebezpečné presvedčenie. Nehovoriac o tom, že keď nie sú schopní rozpoznať prípadné vážne ochorenie, potom to môže byť veľmi nebezpečné.

Ľudia sa často nevedia zorientovať v psychológoch, psychiatroch, terapii či poradenstve. Ako by ste priblížili ľuďom rozdiel medzi terapiou a poradenstvom?

Hana Smitková: Myslím, že medzi psychologickým poradenstvom a psychoterapiou nemusí byt žiaden rozdiel, pretože sa obe zaoberajú problémami ľudí – psychickými, vzťahovými, súvisiacimi s momentálnou alebo dlhodobou krízou a pod. Obe odborné činnosti vyžadujú veľmi podobné alebo totožné vzdelanie, mnohokrát ich definovanie súvisí skôr s pracoviskom (na psychiatrickom oddelení sa pravdepodobne bude skôr hovoriť o psychoterapii a tu je určíte viac pacientov s väznejším psychickým narušením). Na druhej strane psychologické poradenstvo ponúka špecifické činnosti ako je pomoc pri voľbe štúdia, zamestnania, pri vstupe deti do školy, prácu s talentovanými deťmi, predrozvodové/rozvodové/porozvodové poradenstvo, ktoré však môže byť aj psychoterapiou.

Lucia Čierňavová: Poradenstvo funguje aj jednorazovo – možnosť skonzultovať problém a dostať rady od odborníka, psychoterapia je práca viac do hĺbky, dlhodobejšia, zameraná aj na vážnejšie psychické problémy. 

Martin Miler: Poradenstvo by som videl ako istú formu pomoci, ktorá zahŕňa odborníkove know-how, ktoré je ponúkané klientovi ako forma návodu, odporúčania, usmernenia, korekcie alebo nevyhnutnej informácie, čo má viesť na strane klienta k zlepšeniu stavu. Zároveň je to krátkodobejšia forma pomoci, s tým, že odborník tu vystupuje skôr v roli experta. Psychoterapia je pre mňa forma liečby, ktorá využíva terapeutický vzťah ako nástroj na vytvorenie podmienok aktivujúcich vnútorné zdroje klienta potrebné pre liečbu. Terapeut aktívne vytvára vzťah s klientom a pracuje so vzťahovými premennými. Táto forma liečby je dlhodobejšia a terapeut v nej nevystupuje ako expert na klientove problémy, mal by však byť expertom na vzťah a všetky veci súvisiace s psychoterapeutickým pôsobením. 

Poslednú otázku som smerovala na Mirku Zimányiovú, ktorá sa venuje (a študuje) krízovej intervencii. V úvode tohto článku som spomenula, že často ľudia hľadajú terapeuta, keď sú v akútnej kríze – smrť blízkej osoby, zistenie závažného ochorenia, živelné pohromy … Ako teda ona vníma poskytovanie krízovej intervencie?

„Krízová intervencia je metóda odborného zásahu do života osoby zasiahnutej náhlou udalosťou s traumatizujúcim potenciálom, na zvládnutie ktorej nemá pre jej rozsah, intenzitu a nepredvídateľnosť dostatok vlastných síl a schopností. Je to zásah v akútnej fáze udalosti a slúži k podpore znovunadobudnutia schopnosti konať. Má pomôcť predísť možným negatívnym až devastačným následkom danej udalosti (v sociálnych, psychických, ekonomických, prípadne právnych aspektoch budúceho života zasiahnutých). Jej cieľom je zmierniť tieto následky.

 Liečba traumy si vyžaduje terapeutickú znalosť mechanizmov traumy, je dôležité aby terapeut mal vedomosti a zručnosti potrebné pre prácu s traumou – neodborné “pomáhanie a zdieľanie” môže spôsobiť veľké škody – opätovná konfrontácia s traumou (rozprávanie o nej, detailizácia, vybavovanie si čo najviac spomienok) spôsobuje retraumatizáciu – čiže nelieči ale znovu zraňuje.“

Ako si teda vybrať terapeuta? Podľa čoho sa orientovať? Odpovede a názory odborníkov čítajte o týždeň.

Za spoluprácu ďakujem: Phdr. Hane Smitkovej, PhD., Mgr. Lucii Čierňavovej, Mgr. Martinovi Milerovi, Mgr. Mirke Zimányiovej.