Denník študujúcej mamy

Október

Prvý deň v škole je super. Ukazujeme si fotky z dovolenky, popíjame školskú kávičku, smejeme sa. Mám rada školu.

Mám rada tie tiché sobotné rána, keď si to šiniem na autobusovú zastávku smerom do školy, na ušiach slúchadlá a počúvam hudbu. Klopkám opätkami, na sebe mám nový kabát.

Autom do školy nechodím. Za jedno preto, lebo mám rada, že moje „odlúčenie“ od domova trvá trochu dlhšie. Za druhé preto, lebo som typ šoféra, ktorého by ste na cestách proste stretnúť nechceli. Chápeme sa.

Kým začne prednáška, pijem už tretiu kávu a snažím sa písať poznámky. Padne nejaká poznámka o seminárnej práci, ktorú okamžite filtrujem. Až príde čas, som si viac než istá, že na ňu nejaký spolužiak bude nadávať na facebooku.

Prednáška je super. Postupne mi odchádzajú z hlavy myšlienky, čo budem variť v nedeľu, kde kúpim deťom prechodnú bundu a či sa im ešte oplatí zháňať gumáky.

Profesorov hlas ma dokonale uspí  a preberiem sa až na konci prednáškového cyklu – dokonale svieža a oddýchnutá.

Je čas vyraziť  na kávu – hej, hej, už štvrtú – a vymeniť si dojmy so študijnou skupinou. Milujem školu!

November

Šiniem si to v sobotu ráno do školy. Tma ako v rohu, prvý mráz, ale ja SAMOZREJME nemám čiapku, takže mi kvalitne omŕzajú uši.

Nechápem, prečo nemôžem po ťažkom týždni zostať v posteli do deviatej a deň začať kávičkou a kreslenou rozprávkou s deťmi.

Nie, namiesto toho stojím na zastávke, bolí ma hlava a nadávam na meškajúci autobus. Neznášam školu!

Spolužiakov dnes prišlo pomálo, zato profesor sa ani len neunúval meškať. Je aktívny, snaží sa komunikovať a trhá ma z vyzerania von oknom.

Cez prestávku sa vyberiem na kávu. Automat je pokazený. Nadávam na ministerstvo školstva, mestské zastupiteľstvo aj študijné osnovy. Na všetko, čo stojí medzi mnou a kávou.

Spolužiaci, namiesto toho, aby ma rozptýlili, začnú hovoriť o nejakej seminárke, ktorú treba do pondelka odovzdať. Neznášam neočakávané novinky.

Volá muž. Naivne si myslím, že mu chýbam a chce ma počuť. Namiesto toho ma len upozorní, že ma po škole príde vyzdvihnúť. Ideme na nákupy – potravín.

Vraj si mám rozmyslieť, čo ideme variť. V pozadí počuj krik našich detí. Život študujúcej matky je jeden permanentný stres.

December

Mobil mi pípa deň aj noc. Prichádzajú maily s dátumami skúšok, okruhmi otázok a infoškami o zaručených otázkach, ktoré budú na skúške.

Ostávam pozitívna. Všetkých povzbudzujem, že to bude dobré. Že to isto dáme. Nech sú všetci v pohode a bez stresu. Som milá, posielam smajlíkov.

Niektorí sa už učia. No jasné! Bifľoši. Ja nestresujem, neriešim. Veď idú Vianoce, čas pokoja a školských prázdnin.

Január

Čo za človeka vám dá skúšku deň po skončení vianočných prázdnin?! Zúrim, plačem, nadávam, nenávidím školu a obviňujem všetkých naokolo.

Deti mi skáču po počítači s rozpísaným článkom a kreslia na papiere s poznámkami. Je pol deviatej večer. Krpci nechcú spať, ja sa musím učiť.

Muž si ťuká na čelo. Vraj veď som vedela, kedy mám skúšku. Spolužiaci ma našťastie pochopia. Tak si vylievam srdce na nástenku našej facebookovej skupiny.

Jedno dieťa mi ožužláva ekonómiu, druhé do článku naťukalo HJLHDYGHKBG. O pol jedenástej mi prasknú nervy a napíšem si ťahák.

Krátko pred polnocou sa začínam opäť učiť. O jednej ráno to vzdávam a idem do postele. Ešte o tretej nespím a premýšľam, čo so mnou bude.

Ráno ma prebudí dobrá správa. Skúška sa ruší! Najbližšia ma čaká až v sobotu. S láskou objímam  a pusinkujem deti. Tešia sa so mnou a pýtajú sa: „Maminka, dnes nejdeme do škôlky?“

Okamžite ich zruším, Jasné, že idú. Mama sa musí učiť. Chodí predsa do školy. 

(7 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...