Dlhšie žijú tí, ktorí majú priateľov

Priateľstvá, skutočné bohatstvo

Priatelia, ktorí nám ostanú až do konca, sú svedkami nášho života. Toho, ako sme sa vyvíjali, formovali. Toho, čo nás postretlo a ako sme na to reagovali.

Psychológ Aleš Bednařík v knihe Ako byť šťastný hovorí, že ak máme v príbehu nášho života priateľov, tak svoj život vnímame oveľa zmysluplnejší, ako keď v ňom vystupujeme osamelo. „Ľudia neľutujú, že mali priveľa priateľov, ale že si nevytvorili a neudržali dosť priateľstiev.“

Koľko priateľstiev dokážeme mať

Niektorí ľudia majú na Facebooku tisícky “priateľov,” iní nemajú ani stovku. Podľa evolučného atropológa Robina Dunbara má náš mozog kapacitu udržiavať od 100 až po 250 zmysluplných kontaktov (niekde sa uvádza stred 150 ľudí).

Dunbarovu teóriu vysvetľuje Bednařík tak, že približne so 150 ľuďmi sme schopní mať nejakú emocionálnu výmenu, do istej miery poznáme ich povahu a nemáme problém ich pri náhodnom stretnutí zaradiť, pozdraviť a prehodiť pár konverzačných viet.

Nie všetkých ľudí, ktorých poznáme, považujeme za priateľov. Sú ľudia, o ktorých nanajvýš vieme, že existujú, a tým to končí.

Podľa Bednaříka môžeme mať najbližších priateľov do 5, dobrých priateľov pätnásť.

Ktoré priateľstvá prežijú (a my s nimi)?

Ozajstné priateľstvá prejdú rokmi záťažovými testami. Vyžadujú od nás, aby sme ich pestovali. Aby sme mali na ne čas. Naši rodičia postupne zomrú, deti vyletia z hniezda. Ostávajú nám len priatelia.

Ale ostávajú spravidla vtedy, ak sme mali na priateľstvá čas.

Časť priateľov strácame podľa toho, ako počas života meníme postupne prostredie (presťahujeme sa na nové miesto, zmeníme prácu), či kontext, ako žijeme (vstúpime do manželstva, možno sa rozvedieme, možno ovdovieme). Starí priatelia môžu vypadávať a pribúdať noví, teda akoby prebudujeme „zostavu.“ To však možno platí, kým sme ako tak mladí.

Vo vyššom veku môžeme byť mierne skostnatení v získavaní nových priateľstiev. Chýba nám zvedavosť, otvorenosť, naopak máme vysoké nároky či návyky žiť po svojom. Bojíme sa tiež oveľa viac emocionálnych zranení.

Ak pretrhávame často vzťahy, pretože meníme prostredie, môže byť pre nás ťažšie udržiavať aj dlhodobé vzťahy. A môžeme sa cítiť vykorenení a osamelí.

Osamelosť podľa Bednaříka znižuje nielen naše prežívanie spokojnosti so sebou a so životom, ale zhoršuje našu imunitu, lebo vytvára stres. Osamelosť dokonca zvyšuje riziko viacerých závažných ochorení (rakovina a kardiovaskulárne ochorenia) a skracuje náš život asi o 15 rokov. Je to podobné, ako keby sme vyfajčili denne krabičku cigariet.

Kľúčová vec, ktorá predlžuje život

“Práve v Japonsku na ostrove Okinawa žije najviac starých ľudí nad 100 rokov a kľúčová vec, čo im predlžuje život, je fungovanie v spoločenstve ľudí – od rovesníkov až po malé deti. Títo starčekovia a starenky ostávajú aktívni: stretávajú sa, rozprávajú sa, modlia sa spoločne, cvičia spoločne, zabávajú sa spoločne. Skrátka, majú bohatý spoločenský život.

Podobne sú na tom storoční na Sardínii. Posedávajú vonku, stále sú zapojení do komunitných prác, starajú sa aktívne o svoju domácnosť, hrajú karty, posedávajú stále vonku na lavičkách a vedú spolu rozhovory. Kultúrne sú to možno odlišné formy spoločného trávenia času, ale spoločné máme všetci to, že potrebujeme byť obklopení inými ľuďmi, s ktorými trávime spoločne čas. To nás drží pri živote a dáva nám pocit, že stojí za to žiť. A potom, neprekvapujúco, aj dlhšie žijeme,” ukazuje na príkladoch psychológ Bednařík.

Zdroj: Ako byť šťastný? Veronika Folentová, Vitalia Bella.

(Žiadne hodnotenia)

Loading...