Čo by ste urobili?

Čo by ste urobili, keby sa vám stratilo dieťa? Nie, nemyslím, že ho nevidíte pár minút, keď sa míňate, alebo sa vám chce beťársky skrývať. Nemyslím ani na okamihy, kedy nie je v dosahu mobilu a už máte strach – lebo zväčša sa všetko vysvetlí a dopadne dobre.

Ale i v týchto okamihoch myslí každý rodič a zvlášť mama na to najhoršie a pýta sa: „Kde je moje dieťa? Čo sa mu stalo? Ako mu môžem pomôcť?“ Strach a zároveň zodpovednosť a láska vyvolávajú ďalší impulz: urobiť všetko pre to, aby ho našla.

Stáva sa to pár ľuďom a pár rodinám, a predsa je to trauma, ktorá sa netýka len jednej matky, jedného otca, jedných starých rodičov… To dieťa a tá rodina žila v istom okruhu známych, v istom spoločenstve ľudí, chodili do školy, do obchodu, do parku a na ihrisko, kdesi bývali, mali susedov. Komu by bolo jedno, že sa zrazu stratí dieťa?

Niektoré sa nájdu, niektoré nie. Povedzte rodičom, ktorí hľadajú roky, že ich dieťa už tu nie je! Kým im to nevie nik dokázať, NIKDY neprestanú hľadať, nikdy ich neopustí nádej, že sa raz uvidia. Tento až sebazničujúci motív je silnejší, než všetky diplomacie, medzinárodné dohody, chabé vlády, pasívna polícia, nevymožiteľné právo, kultúra a spoločenský tlak. Čo by milujúci rodič neurobil pre svoje dieťa?

Prípad malého Adamka

V posledných dňoch sa viac dívame na jeden takýto príbeh z mnohých: na príbeh Kataríny Azab a jej syna Adama. Slovenka vydatá za Egypťana žila u nás pokojným manželstvom, o ktorom napriek sobášu s cudzincom asi nikdy nepredpokladala, že by mohlo byť iné. Dieťa, ktoré do ich vzťahu prirodzene prišlo, obaja milovali a považovali to za samozrejmé. Všetko sa otočilo po piatich rokoch, kedy sa vybrali do Egypta za jeho rodinou.

Čo sa vlastne stalo a aký bol motív Adamovho otca, sa možno nedozvieme nikdy: isté je, že Adam a jeho mama sa už rok a pol nevideli. Chlapček má dnes štyri roky, jeho mama ho od onoho okamihu, ako jej manžel oznámil, že viac syna neuvidí, hľadá sama v Káhire. Nemá nič, len nádej a papier zo súdu, ktorý priznal opatrovníctvo syna jej. V prostredí, kde viac platí zákon rodiny a tradície ako ten oficiálny, jej však oficiálny dokument nie je veľkou pomocou…

Skrývanie, zatajovanie, polícia, ktorá hovorí a správa sa k prípadu vlažne, obrovská štvrť El Warak, kde vidno len nepodstatnú časť života a ľudí, málo úspechu cez pár diplomatických zásahov… a červené autíčko v kabelke mamy Kataríny, ktoré Adamovi kúpila, keď s ním naposledy bola podľa jeho želania.

Hoci podľa posledných správ polícia zadržala Kataríninho muža, bol bez Adama a veľmi málo zhovorčivý, ba aj to málo, čo povedal, vzbudilo v jeho mame ešte väčšie obavy.

Adam však má byť pri svojej mame a mama s ním, keď už teda vzťah nefunguje a nie je predpoklad, že by boli spolu všetci traja. Po príklade tlaku Veľkej Británie sa iniciatíva Dobré srdcia hľadajú rozhodla zatlačiť verejnou mienkou na doriešenie prípadu.

Ako pomôcť?

Dobré srdcia chcú pomôcť nájsť Adama a vrátiť ho jeho mame – a preto prosia všetkých, ktorým nie je ľahostajný ich prípad, o pomoc.

Vo štvrtok, 28. októbra 2010 o 13.00 pozýva predovšetkým ženy (podľa možností aj s deťmi)  na protest pred budovu Egyptskej ambasády. (Je oproti bývalému Prioru na Dunajskej ulici).

Je dobré byť pred budovou pár minút pred začiatkom protestu – iniciatíva chce účastníkom dať rovnaké tričká, ktoré si oblečú na teplú bundu, aby ich bolo vidieť a tiež dostanú plagátiky. Sú so žiadosťou pre ľudí o prispenie na fond, z ktorého sa budú financovať náklady na detektívov , ktorí by chlapčeka mali ísť 1. novembra hľadať priamo do Káhiry. Tu sa začne aj podpisovanie petície za nájdenie Adamka.

Od budovy ambasády sa protest presunie pred budovu Európskej komisie na Laurinskú ulicu, a napokon skončí pred Úradom vlády SR. Čím viac účastníkov príde, tým väčšia pravdepodobnosť na úspech – aby bolo zjavné, že to nie je záležitosť len pár ľudí. Tento ťah – ako hovorí Anna Ghannamová z iniciatívy –  zabral aj v podobnom prípade v Anglicku.

Mama má byť so svojím synom, nech sa deje čokoľvek. Ak už zlyháva diplomacia, ak sú vlažné hlavy štátov, musíme skúšať pomôcť inak… Nikdy nevieme, či sa niečo podobné nestane nám alebo našim blízkym. Tí, čo majú deti, isto pocitom Kataríny veľmi dobre rozumejú…