Bez detí. Konečne nahmatať svoje kontúry

Vždy som z diaľky obdivovala tých psychicky odolných jedincov, ktorí si na sklonku dňa dokážu zavesiť na nástenku desať špendlíkov s kartičkami, za čo sú vďační.

Ja som si namiesto toho uplynulé mesiace pripínala na zoznam blahoslavených ľudí, ktorí mi uznali, že mám nárok cítiť sa tak, ako sa cítim. Preťažená. Stále s deťmi. 

„Máš to ťažké,“ povedali mi a takmer som zapriadla.

Ťažšie som si to robila ale sama, lebo som sa vrátila k svojim komparatívnym zlozvykom. Z dlhej chvíle som sa porovnávala s úplnými rodinami. S inými pracujúcimi matkami.

A keďže v mojom okolí to všetky dávali s prehľadom, upokojila som sa, až keď som si prečítala o tých iných matkách po celom svete, ktoré nestíhali publikovať svoje vedecké práce v odborných časopisoch. Dokonca tak, že počet ich príspevkov za prvé mesiace karantény bol zanedbateľný.

Niežeby ma tešilo, že sú rovnako neschopné. Len som v tom zrazu nebola sama.

Čítala som si o miliónoch Američanoch, ktorí zostali po mesiacoch izolácie doma s deťmi aj cez prázdniny. Nezamestnaní, vyhorení, paralyzovaní urobiť bežné veci.

Vraj „burn out“ spoznáte ľahko podľa toho, keď vás podráždi aj to, že mikrovlnke dlho trvá ohriať jedlo. Ja som si myslela, že to je až vtedy, keď chcete deti vyložiť z auta na prvom diaľničnom výjazde.

A tak som s nimi na diaľku súcitila, so všetkými tými Američanmi, aj ostatnými národmi celého sveta, keď som sa konečne dočkala svojho prázdninového týždňa bez detí.

Namiesto svojej obvyklej rutiny, vymetania kinosál a bezcieľnych prechádzok po uličkách starého mesta s divnými kombináciami zmrzlín, som nebola schopná robiť nič. Iba sa každý večer po práci prejsť peši do záhrady a hodiny polievať so starými dobrými stredovekými krhlami.

Nasýtiť potrebu bytia samého so sebou. Znova nahmatať vlastné kontúry. Také veľkolepé po karanténe.

(8 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...