Bývala som lepšou mamou

Prvé týždne po mužovej smrti si pamätám uponáhľané rána s deťmi na autobusovej zastávke, keď spoj zastavil tesne pred ôsmou pri škole, ledva sme to stíhali.

A večere, keď znechutené deti odsúvali od seba plné taniere, lebo „ocino robil lepší grísik.“ Hej, ocino varil všetko lepšie. Tiež som si chvíľu myslela, že zomriem od hladu, keď zrazu nebol.

Obyčajné veci, ako prísť niekam na čas alebo uvariť jedlo, ktoré by sa dalo zjesť, boli pre mňa porovnateľné s olympijskou disciplínou. 

Keby som to prestrihla o dva roky, dnes už viem ako tak šoférovať (čo ale deťom moc nepomôže – keď ma naštvú, musia ísť do školy peši) a kúpila som si hrniec, ktorý sám uvarí krupicovú kašu bez hrudiek a ani pri ňom nemusím stáť (čím som vykľučkovala z toho, že doteraz neviem poriadne variť).

Akože čisto technicky to vyzerá, že už to mám v rukách, aj by som, čisto teoreticky, mohla byť hrdá na to, čo som za ten čas zvládla (hlavne presťahovať nás a vytvoriť nám nový domov), ale s tým uznanlivým poklepkávaním po ramene som opatrná.

Pozerám sa na svoj obraz v zrkadle, na tie šedivé vlasy, ktoré som prvýkrát objavila po pohrebe, na vrásky okolo očí a najviac medzi zvrašteným obočím.

Nie sú to ani za mak známky toho, že som všetko toto prežila a už viem, čo je v živote dôležité, práve naopak, niekedy by som na seba vyštekla: A čo z toho, keď už nie si taká mama, aká si bývala?

Na čo sa hráš?

Ešte pred rokom by som deti naložila do auta a zobrala ich do prírodovedného múzea vo Viedni, hoci viem zablúdiť aj s navigáciou a parkujem ako idiot.

Hecla by som sa len preto, aby som zabila v sebe ľútosť, že toto sú tie veci, ktoré by chlapci robili, keby tu bol ich otec (a ľutovala som pri tom aj seba, lebo ja by som bola zatiaľ sama doma a háčkovala by som napríklad, aj keď háčkovať neviem, ale o to nejde).

Už to nerobím.

Bývala som lepšou, keď som bola „iba“ mamou. Viac som iba tak bola. Smrť muža ma zmenila. Dívam sa a vidím holú pravdu, že som sa mohla aj roztrhať, aby sme ako rodina fungovali, až na to, že tam nevidím toľko tepla a toľko objatí, koľko som mojim deťom mohla dať. A teraz, ak sa to dá, snažím sa k tomu v zábleskoch vrátiť.

Namiesto Viedne sedíme doma v pyžamách na gauči veľkom ako letisko, k raňajkám lížeme nanuky alebo sŕkame presladené kakao, pozeráme stupídne rozprávky. Vykladajú si na mňa spotené nohy, som uprostred, len tak som.

(13 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...