Môjho manžela som stretla, keď už som bola zmierená s tým, že ostanem sama. Až v ňom som našla muža, o akom som vždy snívala.
Aj keď som zo začiatku mala strach, pretože bol o 5 rokov mladší. Môj syn Jakob mal vtedy tri roky.
Najskôr sme sa len priatelili a ani neviem ako, zrazu sme obaja vedeli, že už nechceme byť jeden bez druhého.
Po skoro piatich rokoch spoločného bývania nasledovala svadba a hoci som už nechcela mať po predchádzajúcich komplikovaných tehotenstvách viac detí, keď som videla, aký je fantastický otec (môjho syna adoptoval), prestala som sa myšlienke na ďalšie dieťa brániť.
Dlho sa nám nedarilo a po lekárskom vyšetrení zistili u mňa neoperovateľné zrastenie oboch vajcovodov a poslali nás na umelé oplodnenie. To sme ale nechceli a začali sme uvažovať o adopcii.
Najprv krstniatko….
Medzitým čakala dieťatko švagriná a my sme mali byť krstní rodičia. Na naše krsniatko som sa tešila ako na vlastné. Keďže robím na anestéze, bola som pri jej pri cisárskom reze.
Pôrod sa skomplikoval a malý tesne po cisárskom zomrel, v mojej prítomnosti a ja som jej tú správu oznámila. Bola v takom šoku…
Pre mňa to bola spomienka na smrť môjho dieťatka.
Po mojom pôrode som upadla do bezvedomia a nemala som ani možnosť rozlúčiť sa s mojím bábätkom, vybaviť pohreb, nič…V podstate to bolo ako jeden príbeh zložený z dvoch polovíc, len tá druha prišla až o 15 rokov neskôr.
To, čo som nemohla urobiť pre môjho syna, som urobila pre moje krsniatko.
Som tehotná
Asi o tri mesiace som zistila, že som tehotná. Boli sme v totálnom šoku a ja som hneď od začiatku mala strach, aby moje dieťa nemalo Downov syndróm a aj môj muž sa toho vždy obával. Ja viem, znie to ako pritiahnuté za vlasy, ale je to tak.
Jasné, že som absolvovala všetky vyšetrenia, všetko bolo v poriadku, od 16. týždňa tehotenstva som chodila každé dva týždne na veľký ultrazvuk a s lekárom som prebrala možnosť amniocentézy, práve z dôvodu môjho strachu.
Ale keďže všetky vyšetrenia boli v poriadku, rozhodla som sa napriek môjmu strachu na amniocentézu neísť aj z dôvodu, že som si počas celého tehotenstva musela pichať heparín a brať aspirín (mala som už dvakrát trombózu a hellp).
Nevedela som si predstaviť, že by som v prípade pozitívneho výsledku podstúpila predčasné ukončenie tehotenstva, keďže viem, ako sa to robí a jedno mŕtve dieťa som už porodila. Neodsudzujem nikoho, kto sa takto rozhodne, ale ja by som to nezvládla.
Pred pôrodom som mala sen
Ku koncu tehotenstva sa mi trochu zhoršili výsledky, a tak sa lekári rozhodli pre cisársky rez v 37. týždni. Mala som strach, stále taký divný pocit, týždeň predtým som mala sen.
Išla som dlhokánskou chodbou, môj muž išiel za mnou, okolo nás ako na bežiacom páse mamičky a oteckovia s krásnymi detičkami a ja som sa len obzerala a hľadala to naše. Zrazu sa chodba zatáčala a tam v rohu bol veľký kôš a v ňom dievčatko s takou červenou tváričkou, pozeralo na mňa.
Ja som sa otočila k mužovi a povedala som mu: “Gerhard, ona to má!”
Vyzerala ako v mojom sne
Keď mi malú ukázali ešte v operačnej sále, vyzerala presne tak ako v mojom sne.
Museli ju previezť na neonatológiu, pretože mala problémy s dýchaním. Ja som bola ešte na pooperačke, keď prišiel môj manžel aj so švagrinou z intenzívky od malej. Hneď som sa pýtala, ako sa má.
Môj muž bol uplakaný, ale snažil sa byť kľudný. Keď sa však na mňa pozrel, mal v pohľade niečo, čo ma veľmi vystrašilo. Vedela som, že sa muselo stať niečo strašné. Bola tam aj moja švagriná a tá mi to povedala.
Povedala mi: “Malá má srdcovú chybu, ale tá je celkom malá, Marta, neboj sa, to je len podozrenie, ešte to nie je isté, ale našli 5 znakov Downovho syndrómu.”
Manžel sa rozplakal, švagriná sa ma pokúšala utešiť, že sa možno mýlia, ale v tom momente som vedela, že nejde o omyl.
Máme dcérku s Downovým syndrómom.
Zvláštne, že som ostala celkom kľudná, ten zvláštny pocit, čo som mala celé tehotenstvo, sa stratil a ja som nevedela, čo bude ďalej.
Poobede som chcela ísť k nej, ale keďže sa jej trošku polepšilo, prišla lekárka so sestričkou a malú mi doniesli asi na 5 minút ukázať. Keď mi ju vložili do náručia, moja prvá myšlienka bola:
“Ja ju nechcem, takúto… “
Bola som zhrozená sama zo seba, ale to bolo to prvé, čo som si pomyslela. Muž len plakal, aj švagriná, len náš syn sa tešil a stále nám hovoril:
“Mami, tati, veď ona je naša, veď to je naše bábo, čo si mala v brušku. To nevadí, že je trošku iná, ona je naša”.
To bolo v piatok poobede, manžel mohol ostať pri mne, mali sme izbu sami pre seba. Tri dni sme len plakali a prebrali všetky možnosti.
Veľmi mi pomohla moja švagriná a svokra, tie nám stále vraveli: „Vy to zvládnete, nebojte sa, my vám pomôžeme. My ju už teraz ľúbime takú, aká je.“
V sobotu ma manžel zaviezol na intenzívku, kde ležala. Keď som ju zbadala – takú malinkú, ako tam leží, keď som ju vzala na ruky, ani sa nepohla, len trošku otvorila oči a hneď ich zavrela, ako keby sa chcela urobiť neviditeľnou a ospravedlniť sa za to, že je taká, aká je.
Vtedy som zrazu pocítila, že budem za moje dieťa bojovať aj proti vlastnému mužovi, ak to bude potrebné…
Ako pokračoval zápas o prijatie dieťaťa s Downovým syndrómom »»»