Milí otcovia! Ísť bez detí na nákup nie je čas pre seba.

Keď mama hovorí, že potrebuje čas pre seba, neznamená to ísť do potravín bez detí.

Neznamená to upratovať dom bez detí.

Keď mama hovorí, že potrebuje čas pre seba, neznamená to vybavovať veci na úrade sama, bez detí.

Neznamená to návštevu u zubára alebo gynekológa. Bez detí v čakárni. Alebo aspoň bez detí v ordinácii.

Potrebujem čas iba pre seba

Keď mama hovorí, že potrebuje čas pre seba, neznamená to dať si sama vaňu alebo sprchu, zvlášť, ak počuje deti hulákať a vrieskať cez stenu.

Neznamená to ani ísť sama na záchod. Hoci mnohé naše polovičky na záchode naozaj majú čas pre seba so svojim mobilom.

Takto skrátka nevyzerá čas pre seba, takto nevyzerajú “pauzy” od detí, od života matky.

To, že mame niekto zoberie deti, na chvíľu postráži, poanimuje, aby mohla ísť na nákup alebo k lekárovi, neznamená, že jej dáva čas len pre seba. Len jej o niečo zjednoduší povinnosti. Veci, ktoré musí urobiť. Nemusí ich urobiť ovešaná deťmi. To je celé.

Toto nie je čas pre seba

To, že niekto nazýva ktorúkoľvek z týchto vecí “pauzou,” a “časom pre seba,” akurát tak zvyšuje jej pocit viny.

Napriek tomu, že bola v obchode bez detí, čo znamená len toľko, že prišla o niečo menej upachtená ako obyčajne, stále potrebuje čas pre seba. Lenže niekto povedal, že čas pre seba už predsa mala. Bola v obchode. Má novú plombu. Veď si umyla vlasy.

Čo ešte by vlastne chcela?

Pomoc od partnera nie je “luxus,” aby o neho žobrala. Základná hygiena – umyť si zuby, očesať vlasy, takisto nie je “časom pre seba.” Alebo časom, kedy sa o seba žena – matka stará.

Toto je čas pre seba

Čas pre seba je napríklad šálka čaju v kresle, keď zamotaná do deky môže chvíľku čítať knihu alebo počúvať hudbu, bez toho, aby na ňu skákali deti. Bez toho, aby musela riešiť ich plač, ich hádky, ich bežné frustrácie.

Naopak, čas pre seba nie je ležať u zubára v kresle a nechať si vyťahovať nervy, ale bez detí, takže vlastne wellness!

Čas pre seba je napríklad káva s kamarátkou častejšie ako raz za rok, bez toho, aby manžel zavolal minútu po tom, čo jej uplynul časový limit a jemu došli baterky na kočíkovanie. Lebo nič viac nezhnusí dobrý pocit z toho, že konečne som si dovolila urobiť niečo pre seba, ako keď opatrovník dieťaťa pleskne bičom, aby si sa vrátila znova do klietky.

Umenie presadiť sa

Mamy, ktoré nemajú čas pre seba, sa neraz cítia ako nevoľníčky s guľou na nohe, ktorá vyzerá ako dieťa.

Niektoré mamy si čas pre seba nevedia vypýtať. Alebo ich už nebaví sa presadzovať, nastavovať lakte, nechcú ísť do konflitku s mužom. Tak to vnútri ticho aj nahlas trpia. Sú frustrované, nešťastné.

Zlá správa je, že ich z toho rozpoloženia nikto nezachráni. Nikto im nedá to, čo potrebujú, keď si o to nepovedia. A áno, nefunguje to ani tak, že keď ma má partner rád, potom by mi automaticky mal dávať čas pre seba. Možno však očakávame, že naši manželia budú zhovievaví, že rozumejú našim potrebám, že nám výjdu v ústrety. Potom však príde obrovské sklamanie, lebo to samé od seba neprichádza.

Zabojovať o svoj čas pre seba

Psychológ Ján Hrustič, autor publikácie Od osamelosti v partnerstve k blízkemu vzťahu, však píše, že partner si berie toľko priestoru, koľko mu dovolíme, aby si zobral. Ak však nezabojujeme o svoj životný priestor, budeme sa pasívne prispôsobovať až do takej miery, že začneme strácať svoju osobnosť a prestaneme byť sami sebou.

Keď si pýtame čas pre seba – a už sme si presne vedomé, čo čas pre seba znamená a čo čas pre seba neznamená, nesmieme ísť na to agresívne alebo dávať ultimáta. “Najvýhodnejším spôsobom,” hovorí Hrustič, “je tzv. sebavyjadrenie alebo poskytnutie spätnej väzby o tom, ako sa cítime, čo prežívame, čo by sme chceli, a potom viesť dialóg o vzájomnom štýle. A samozrejme vytrvalosť.”

Vytrvať, kým sa nepresadíme

Ak sme si doma dlho nepýtali čas pre seba, boli sme pasívne, prípadne čakateľky alebo “očakávateľky,” a zrazu nám došla trpezlivosť, môžeme cítiť obrovský hnev. Pýtať si svoj životný priestor v hneve veští hádku, konflikt. Čím viac sme predtým zvykli potláčať seba, tým agresívnejšie potom vystupujeme.

“Oveľa funkčnejšie je informovanie o tom, čo chcem a zdôraznenie svojej požiadavky.” Hruštič si pomáha takýmto príkladom: “Už nevládzem s bielizňou a uptratovaním, pomôž mi!” A potom vytrvalosť v požiadavke. Dôkladná a neústupná vytrvalosť a požiadavka. Až pokým sa nepresadíte.”

Namiesto bielizne a upratovania si vieme dosadiť to, s čím nevládzeme a to, s čím potrebujeme pomôcť. A potom už len pekne vytrvať. Kým sa nepresadíme.

Prečítajte si aj:

• Čas pre seba. Ako si ho nájsť, keď ste rodičia.
• Mama, ktorá na seba zabudla, žije život svojho manžela a detí.