Ste u vás doma tým rodičom, s ktorým je zábava? Najradšej máte, keď je doma pohoda a deti za vami často prídu, keď chcú niečo dovoliť? Alebo ste „zlý policajt“? Ten striktný rodič, ktorý drží hranice, dbá na režim, štruktúru, vyžaduje dôslednosť… ale „za odmenu“ si vypočuje, prečo musí byť stále len prísny, že je s ním nuda a všetko pokazí?
Canva
Mnohé rodiny do tejto dynamiky vpadnú časom úplne prirodzene, hovorí psychologička dr. Siggie Cohen. Niekedy to pramení z toho, že partneri majú rozdielne povahy, alebo len jednoducho inak reagujú na stres a chaos. Bez ohľadu na to, ako tento vzorec vznikol, má to jeden istý následok, hovorí Cohen.
„Deti si to všimnú rýchlo. A akonáhle to postrehnú, začnú s tým (vedome či nevedome) pracovať.“
Nerovnováha v dynamike „prísny vs. benevolentný“ rodič môže vytvárať stres pre oboch partnerov.
V čom to má náročné zlý policajt?
Rodič, ktorý viac drží hranice, môže často počúvať tieto vety:
„Prečo si vždy taká prísna?“
„Ocko by mi to dovolil.“
„Ty nám nikdy nič nedovolíš!“
To môže byť nielen nepríjemné, ale aj veľmi frustrujúce.
Hoci prísny rodič robí dôležitú prácu, lebo poskytuje štruktúru a stabilitu, je to on, kto naráža na odpor. Môže cítiť veľkú nespravodlivosť, za to koľko nesie zodpovednosti. To môže vyvolať napätie medzi partnermi, pocit odporu alebo nedostatku podpory, vysvetľuje Cohen.
Ak ste ten flexibilnejší, „dobrý“ rodič:
Ani táto pozícia neznamená len „med lízať.“
Ak má dieťa tendenciu prísť za „dobrým“ rodičom, keď niečo chce, rodič môže cítiť tlak povedať „áno“, aby udržal pohodu alebo sa vyhol konfliktu.
Niekedy sa môže cítiť chytený v pasci: na jednej strane chce podporiť partnera, ale zároveň si chce udržať blízke spojenie s dieťaťom. Ak sa prikloní na stranu dieťaťa a povolí, lebo nechce byť ten, kto hovorí nie alebo mu to príde jednoduchšie, nevychádza to v partnerskej rovnici. Vyhovie dieťaťu, ale od partnera sa tým vzďaľuje.
Psychologička: pomenujte vaše výchovné štýly bez nálepky dobrý a zlý
Čo robiť vtedy, ak ste ako rodičia uviazli v dynamike „dobrý“ a „zlý“ policajt a vaše deti na to dennodenne reagujú – využívajú to tak, ak sa im to hodí a medzi vami ako partnermi sa len zhoršuje ovzdušie?
Siggie Cohen radí toto: „Namiesto toho, aby ste sa vyhýbali rozdielom vo vašich výchovných štýloch alebo ich obhajovali, vyneste ich na svetlo pokojným a úprimným spôsobom,“ napríklad takto:
„Vieš čo, máš pravdu! Niekedy mám iný prístup ako ocko/mamka. Ja bývam o niečo prísnejšia (pevnejšia) a on/ona býva voľnejší. To nie je zlá vec. Jednoducho veci robíme niekedy inak, a to je vlastne v poriadku. Obidvoma spôsobmi sa o teba staráme.“
Deti majú tendenciu myslieť čiernobielo. Vašou úlohou je vniesť do toho rovnováhu.
Tento jednoduchý posun pomáha dieťaťu prestať uvažovať v pojmoch „dobrý verzus zlý“ a začať pomaly chápať, že rôzne prístupy môžu mať obidva svoju hodnotu. Môžu sa v rôznych situáciách ukázať ako užitočné. Prísnejší rodič poskytuje dieťaťu niečo, čo je nevyhnutné pre jeho vývoj (štruktúru, konzistentnosť). Flexibilnejší rodič zase prináša ľahkosť a napojenie.
Naučte deti rozumieť rozdielom
Siggie Cohen radí namiesto vyhýbania sa rozdielom o nich naopak hovoriť otvorene a prirodzene:
„Vieš, je zaujímavé, ako s maminou robíme veci niekedy trochu inak. Všimol si si to?“
„Čo sa ti páči na mojom spôsobe?“
„Čo sa ti na ňom nepáči?“
„Mali by všetci robiť veci vždy rovnako?“
Podľa odborníčky tieto rozhovory učia dieťa, že rozdiely nemusia automaticky viesť ku konfliktu. „Je to dôležitá životná lekcia,“ vraví Cohen: „rozmanitosť v ľuďoch, ich prístupoch a osobnostiach je normálnou a cennou súčasťou vzťahov.“
Jednota rodičov napriek rozdielom
Deti nepotrebujú identických rodičov, ale zjednotených rodičov, tvrdí Cohen.
„Cieľom nie je vychovávať rovnako. Cieľom je vychovávať spolu. Keď sa rodičia dokážu navzájom podporiť aj napriek rozdielom, deti pociťujú hlbší pocit stability.“
Nejde o to reagovať vždy rovnako, ale ťahať spolu za jeden povraz.
Otázka na zamyslenie:
Je pre nás dôležitejšia jednotnosť v každom momente, alebo vzájomný rešpekt a spoločné smerovanie?
Otázky, ktoré by si mal položiť prísny rodič:
Nechávam pri hraniciach aj priestor na rast? Podporujú moje hranice samostatnosť a učenie sa z vlastných skúseností?
Nie je to príliš zviazané pravidlami? Je tam dosť priestoru na prispôsobenie? Dá sa to ešte upraviť podľa situácie?
Sú moje hranice prejavom starostlivosti, alebo skôr snahou mať veci pod kontrolou?
Hranice sú o starostlivosti, nie o moci. Majú chrániť, nie ovládať.
Otázky, ktoré by si mal položiť voľnejší rodič:
Nepodkopávam neúmyselne partnerove hranice? Môže sa stať, že do nich nechtiac zasahujem alebo ich oslabujem? Alebo ich prehliadam?
Nestáva sa mi, že poviem deťom ‚áno‘, aby som predišla konfliktu? Je moje ‚áno‘ naozaj o potrebách dieťaťa, alebo sa chcem skôr vyhnúť môjmu nepohodliu? Podporuje moje ‚áno‘ dlhodobo dieťa, alebo len krátkodobo upokojuje situáciu?
Je pre mňa ťažké povedať nie? Ako sa cítim, keď hovorím deťom nie? Váham pri tom?
Flexibilita funguje najlepšie, keď je vedomá a zosúladená s partnerom, nie keď je len snahou vyhnúť sa konfliktu.
Otázky, ktoré by si mali položiť rodičia spoločne:
Na ktorých hraniciach nám záleží najviac?
Kde je v poriadku sa líšiť?
Ako sa môžeme navzájom podporiť?
Keď deti vidia rodičov, ktorí sa navzájom rešpektujú vo svojich odlišných rolách, vytvára to stabilitu. A práve na tej stabilite záleží viac než na jednotnom štýle výchovy, tvrdí Siggie Cohen.
Keď dieťa vidí, že mama a otec sú odlišní, ale stoja pri sebe, učí sa tri dôležité veci:
Bezpečie v rozmanitosti: Svet nie je čiernobiely. To, že niekto robí veci inak, neznamená, že je to nepriateľ alebo že je to „zle“.
Riešenie konfliktov: Dieťa sleduje, ako spracovávate rozdiely. Ak vidí rešpekt namiesto hádok, učí sa, ako v budúcnosti budovať svoje vlastné vzťahy.
Flexibilita: Dieťa sa učí prispôsobiť rôznym prostrediam a ľuďom, čo je jedna z najdôležitejších schopností pre život.
Výchova nie je o tom, aby ste boli dvaja rovnakí roboti, ale o tom, aby ste boli jeden tím. Keď je tam ten „spoločný smer“ a vzájomná podpora, dieťa sa nemusí báť prísnosti, ani sa snažiť manipulovať flexibilitou – jednoducho vie, na čom je.
Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť. Najviac o živote sa učím od svojich detí. Len čo zaspia, už aj píšem :)
Loading...
