Tí, čo ju poznajú, ju volajú rovnako ako jej manžel. Čučka.
Hoci je mamou veľkej rodiny, neváhala po vlastných zdravotných problémoch prijať do rodiny dievčatko, ktoré tú svoju veľmi skoro stratilo.
Je stále v akcii, a okrem svojej rodiny stíha pomáhať ešte aj tým, ktorým je na svete ťažko. Blonďatý živel alebo obyčajná mama Soňa Vancáková. Rozpráva dnes o svojej rodine a o všetkom, čo s ňou súvisí.
Vráť sa spomienkami domov, tam, kde si vyrastala. Čo Ti tvoja rodina dala, čo vzala, čo robíš tak isto, čomu sa vyhýbaš?
Vyrastala som v kresťanskej rodine, kde sme boli 4 súrodenci. Ja som najstaršia, takže som vyšľapala cestu mladším súrodencom.
Moje spomienky na pôvodnú rodinu sú vždy plné radosti a rada sa k nim vraciam. V rodine som sa naučila deliť, všímať si potreby iných, naučila som sa rozprávať o svojich pocitoch a hlavne žiť v širšom spoločenstve.
No najviac som vďačná za dar viery, ktorý som dostala. Viera – žitá a živá – mi pomohla prejsť v budúcnosti cez mnohé ťažké chvíle.
Čo mi rodina vzala?
Vzala mi možnosť sa nudiť, pretože mi nudu nahradila mnohými vzácnymi aktivitami. Vzala mi smútok, keď ma dokázali doma vypočuť. Vzala mi samotu, keď mi rodičia darovali ďalších troch súrodencov. Vzala mi sebectvo, pretože ma naučila deliť sa o všetko na 4 diely.
Keď som sa vydala, s manželom sme si povedali, že z našich pôvodných rodín si vyberieme len tie dobré veci a o tie sa budeme snažiť aj v našej novej rodine.
Zachovali sme mnoho vecí z mojej rodiny – otvorené prostredie, možnosť sa o všetkom porozprávať, prejaviť si radosť darčekmi, oslavy narodenín a výročí, slávenie sviatkov… Pravidelné výlety do Tatier, spoločné prázdniny s celou rodinou, chodenie na huby, zber čučoriedok…
Čomu sa vyhýbam?
Nepamätám si, že by bolo v našej rodine niečo, čomu by som teraz musela vyhýbať. Snažím sa však robiť niečo navyše: napr. pravidelne športovať s deťmi – spolu chodíme na plaváreň, beháme, lyžujeme, hráme ping pong…Takisto sa spolu zúčastňujeme náboženských akcií, stretnutí – čo v mi v minulosti chýbalo, keďže bol tvrdý socik.
Pamätáš si na čas, kedy si silno uvedomila svoju túžbu po vlastnej rodine? Aké to bolo?
Moja túžba po vlastnej rodine prišla veľmi skoro, prvýkrát som sa zaľúbila už v škôlke, ale s prvým chlapcom som začala chodiť ako 14 a pol ročná. Ten chlapec bol úžasný, dodnes viem, že mi ho poslalo nebo – chodili sme 5 rokov a stal sa mojím manželom.
Keď som maturovala, veľa sme rozprávali o tom, ako si založíme rodinu. Nevedela som sa dočkať, ako budeme stále spolu, tešila som sa na deti.
Čo povedal na tvoje predstavy o rodine Tvoj princ na bielom koni?
Môj princ na bielom koni sníval so mnou. Chceli sme mať 8 detí – každé po 2 rokoch. Rozmýšľam, kde by sa dnes našiel taký? Ako každý princ, musel však zabojovať. Prvé pytačky prebehli (pre mňa nečakane) – cestou z tréningu – v električke. Bola som v šoku – a na otázku: “Chceš si ma zobrať?“ som odpovedala: “Nie!“ Môj princ sa však nevzdal a o pol roka to skúsil znovu Vtedy už uspel.
Dostali ste do daru štyri krásne deti. Pamätáš si pocity pri ich narodení, a pri ich výchove počas ich rastu?
Na deti sme sa stále veľmi tešili. Prvá dcérka sa nám narodila až po 2 rokoch – o to viac bola očakávaná. Radosť z narodenia detí sa slovami nedá opísať Vtedy si človek uvedomí, že dieťa je naozaj Boží dar. A pocity pri výchove?
Roky som si myslela, že sa mi výchova nemôže vymknúť z rúk, že si vychovám poslušné, zdvorilé, poriadkumilovné deti. Teraz, keď sú štyria v puberte, si to už nemyslím.
Ani ja som nebola (a nie som ) ideál, takže to majú asi po mne. Zistila som, že aj napriek našej snahe sa mnohé veci nevydarili, mnohé očakávania neboli splnené – ale naučila som sa viac spoliehať na Pána a prosiť Ho o pomoc. Napriek všetkým bežným výchovným starostiam, máme deti plné radosti, života a ochotné slúžiť iným. Na to som hrdá.
Zvonku pôsobí vaša rodina ako zohraná partia. Ťaháte za jeden povraz?
Vždy sa snažíme ťahať za jeden koniec. Táto „črta“ rodiny je mi vždy veľmi blízka. Byť si nablízku v radosti, aj v ťažkosti.
Funguje to asi tak, že keď ide niekto napríklad k zubárovi ťahať zub, ostatní sa zaňho modlia, stoja pri ňom. Keď mám skúšku v škole, každé dieťa mi píše povzbudivé sms, o to viac manžel. Deti si navzájom pomáhajú v škole, dokonca cvičia s najmenšou na husliach (čo je zatiaľ veľmi ťažká úloha, keďže len začína hrať. )
Občas začínajú ťahať za jeden koniec aj vtedy, keď sa nám sťažujú na našu prísnu výchovu.
Pred pár rokmi sa do vašej blonďáckej zostavy dostala jedna malá živá „čokoládka“ menom Alenka. Aké to bolo s jej prijatím u Teba, manžela, detí, rodiny?
Alenka k nám prišla pred 8 rokmi ako pol ročná. Boli sme v poradovníku na adopciu už tri roky a nevedeli sme dieťatka už dočkať. Deti ju prijali s veľkou radosťou. Dokonca odmietali chodiť do školy, aby boli so sestričkou čím dlhšie. Pomáhali ju kŕmiť, chodili s ňou von, nosili na rukách. Nemohli sme im urobiť väčšiu radosť.
Širšia rodina bola síce zaskočená a nechápala naše pohnútky – veď sme mali „už“ 4 deti. Ale Alenku si rýchlo obľúbili a nerobia medzi ňou a ostatnými deťmi žiaden rozdiel. Zapadla medzi nás aj svojou povahou – sme ako talianska rodina – rýchli, hluční, akční, plní radosti…
Nie si z tých, ktorí by sa uzatvárali na svojom piesočku, pomáhaš aj iným rodinám…
V júni 2010 – som s ďalšími štyrmi kamošmi založila Občianske združenie Maják nádeje pre pomoc rodinám v sociálnej a hmotnej núdzi. Hlavná činnosť spočíva v zmierňovaní hmotnej a morálnej biedy rodín.
Venujeme sa hlavne viacpočetným rodinám, vdovám s nezaopatrenými deťmi a osamelým matkám. Chudoba sa šíri veľkou rýchlosťou – no viac ako chudoba hmotná je chudoba duchovná. Snažíme sa pomôcť rodinám preklenúť ťažké chvíle a byť nablízku aj ako morálna opora. Každé svetlo, ktoré sa nám s Božou pomocou podarí zapáliť v srdciach týchto rodín, je veľkou odmenou pre nás samých.
Päť detí, manžel, puberta, tvoje ďalšie štúdium na VŠ, domácnosť, pomoc iným… Kde na to všetko berieš čas, silu, odvahu, nápady?
Od malička som mala veľa aktivít a akosi som nabehla na ten štýl. Milujem smiech, radosť, ľudí, spoločenstvá, nové výzvy a na počudovanie rada chodím do školy.
Mám stretká mladých, ktorých pripravujem na birmovku a stále ma udržujú v mladom duchu. Stretávam sa s rôznymi typmi ľudí – od ťažko chorých, zomierajúcich (kde pôsobím ako dobrovoľníčka v Hospici), cez chudobné rodiny , mladých ľudí a spolužiakov v škole. Odvaha mi nechýba – to skôr času je občas málo.
Silu čerpám na kolenách – hlavne keď vidím, ako mnohí ľudia trpia. Energiu si dobíjam okrem modlitby a dennej účasti na omši aj v športe.
Nápadov mám tak veľa, že sa občas obávam, či to nie je choroba. Problém začína vtedy, keď ich nestíham dávať do reality. Ale našťastie platí: „Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom.“ Kaz 3,1
Veríš v budúcnosť rodiny? Má zmysel?
Verím v budúcnosť rodiny. Verím, že aj v týchto ťažkých časoch, keď rodiny zlyhávajú a keď sa mnoho mladých ľudí rozhoduje žiť na divoko, je možné založiť si zdravú rodinu, plnú radosti, optimizmu a nádeje. Viem, že je to možné, ak človek dá svoj život do rúk dobrého Boha, ktorý je zárukou šťastných manželstiev.
(14 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...
Bábätká, ktoré spia s mamou, sú šťastnejšie
Ako zastaviť zvracanie
NsP Trstená
Večierka pre tínedžerov
Od akého veku môžu byť deti doma bez rodičov?
Váš tínedžer potrebuje spať toľko, ako batoľa
