Vstávam. Trištvrte na šesť už minulo. Kuchyňa by mala byť prázdna a čistá – nie je ani jedno, ani druhé.
Dôvody sú príkladne: výskyt nášho potomstva – vo vekovom rozmedzí od 13 do 19 rokov v čase od 22:00 do 5:30. Teda, hlavne vtedy.
Aj teraz nachádzam už pri stole zákazníčku Nr. 1. Ešte v nočnej košeli, noha vyložená na druhú stoličku, systém jedenia tak z tretej cenovej.
„Čo tu robíš?“ pýtam sa so zalepenými očami.
„Jem, nevidíš?“ (Hovoriť jej v tomto čase znovu, že rozprávať sa nemá s plnými ústami, mi príde zbytočné.)
„Lieky si mala?“ kontrolujem.
„Hej.“
„Tak pozriem.“ vyskočí, očervenie, odsunie moju mušiu váhu a vyberá si z chladničky tabletku.
„Však si povedala, že hej. Tak? Prečo klameš?“
„Nedávaj mi ráno hneď prednášku,“ zas žuje, ústa plné, na nočnej košeli sú zvyšky pre prípadného stravníka.
Kým ja obehnem dom, upracem po nočnom výbuchu,
(pri hokeji s takým žalostným výsledkom skóre sa ozaj neoplatí nič po sebe upratať, nieto urobiť ešte niečo zmysluplné), obehnem deti v izbách, pobudím vlakárov aj pešiakov a zákazníčka Nr. 1 ešte stále sedí v rannom bare .
„Ešte si tu?“
„Však som ešte nejedla.“ Nepýtajte sa, či prehltla, keď so mnou hovorí.
„Pred trištvrte hodinou si mala prvý chlieb. To by aj stačilo.“
„Toto je druhý. Jem pomaly.“ To teda vidieť. Vydrží sedieť takto ešte desať minút. Vtedy už je sedem a moje dieťa sa mení na kozmickú raketu. Už musí rýchlo ísť!
„Uprac si po sebe!“
„Nemôžem, nevidíš, že nie som oblečená, prečo ma vždy ráno zdržuješ!“ Forte, aj keď som od nej päťdesiat centi.
Odfrčí hore, ja za ňou pokojne popri zbieraní zvyškov, zvrškov, uterákov a iných stratených objektov a subjektov.
Keď vojdem do izby, sedí na posteli a číta
„Ty si sa náhodou neponáhľala?“
„Však sa už idem obliekať, nevidíš?“ strhne sa.
Na zemi vidím neidentifikovateľnú kôpku, v ktorej podľa farby poznávam včerajšie tričko, ponožky a uterák. Zhurta otvorí šuplík a skriňu s vecami, tričká sa sypú z hornej police.
„To akože čo?“
Pýtam sa, oblievajú ma mrákoty, včera (!!!) sme to upratovali. To bolo rečí. Obmedzovanie osobnej slobody, nestarať sa do jej vecí, jej skriňa je jej majetok, ten špunt jej to furt rozhadzuje (z políc, ktoré sú o meter vyššie, ako je jeho výška).
„Zase sa mi tu do toho pozeráš?“
Milujem rýchle premeny kože. Chameleón nemá na moju dcéru. V okamihu zmení farbu z nádherne svetloružovej pokožky Snehulienky na prudko rubínovú. Nastáva neskutočný prievan vzniknutý z pravidelných pohybov pravou končatinou, v ktorej sa nachádza textília, spracovaná na dámske nohavice svetlozelenej farby veľkosti 42.
„Nebudem sa s tebou o tom baviť. Poďme a uprac to.“ som krutá matka, krkavčia. Berta neberta, poriadok bude.
„Nestíham do školy, vieš, koľko je hodín, prečo ma ráno vždy zdržuješ, koľkokrát som ti to už povedala, aby si ma nechala tak!“
Pokojne stojím, kým nezačne. Zrazu si spomenie, že nemá pripravené veci do školy. Začínajú vo mne stupňovať grády. Včera tvrdila, že má všetko pripravené a že je naučená. Hooouby! Pripomínam jej to najpokojnejšie, ako viem. Ticho.
Schmatne tašku a uteká dolu schodmi
„Počkaj, ešte na minútku!“
„Poznám tvoje minútky, mami! Čo zase?“ fučí hore schodmi.
Podávam jej okuliare, ukazujem na nočnú košeľu, ktorá zostala asi pripravená na vytieranie dlážky naprostred izby. Potom na periny a posteľ. A nakoniec na včerajšie nepotrebnosti z oblečenia, ktoré akosi nedošli zotrvačnosťou tých 10 metrov do prádlového koša.
Ach, farba purpurová! Ach, decibely! Toľko umenia v jednom!
„Zabudla si si otvoriť okno, učím vás to každé ráno. Máte tu vzduch ako v maštali.“
„Ty vždy musíš zdržovať! Mne je jedno, čo dýcham!“ prudká otočka, len na poslednú chvíľu som uhla.
Ide dole. Teda, to je slušný výraz na to, aby zišla dolu schodami. Prirátajme si zvukový efekt nôh zodpovedajúci momentálnej umeleckej farbe pokožky a sile zvuku hlasu.
„Umyla si si zuby?“ pýtam sa bez zmeny v hlase.
„Teraz? Nevidíš, že už je 7:19?“
Stojím už pred ňou s kefkou
Zúrivo si šúcha zuby. Pomedzi vypľúvanie pasty vypľúva aj ranné komplimenty na inteligenciu rodičov, teda teraz hlavne mňa. Prosím, nepublikovateľné.
„Umy si ústa, máš na nich fľaky od pasty.“
„Už potrebujem ísť, pusť ma, tak pôjdem špinavá…!“
Utriem ju, podám desiatu
„Nevezmeš si náhodou niečo pod zub?“
Prudko sa otočí, na perách už nachystaný ďalší prívlastok s negatívnym obsahom. Keď vidí, čo jej podávam, zbledne.
„Dúfam, že ti bude chutiť.“
Potichu si vezme, zbalí do tašky. Už ani slovo o tom, že je 7:23.
„Máš všetko?“
„Hej.“
„Ale nie.“
„A čo zase chceš?“ napätie v hlase stúpa, nohy podupkávajú, taška obesená na jednom pleci, kľučka už v ruke.
„No aspoň sa otoč.“
Stane sa. Usmejem sa a v pokoji jej na čelo dám požehnanie
„Už môžeš.”
V tom okamihu moje dieťa pustí kľučku. Objíme ma a potichu zašepká:
„Mami, prepáč. Mám ťa rada.“
Dvere sa zatvárajú. Tak dobré ráno, Berta.
Fu, Bože, máme to za sebou. Len… to je už šiesty kus puberťáka dnes ráno.
(9 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)
Loading...
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
20 básničiek pre Mikuláša
Adventný kalendár pre unavené mamy
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
spoliehaju sa , ze si rano doma a posluzis , skus neriesit a nebyt tam. Ja som niektore rana uz po piatej v praci a ono to funguje , kopky na zemi neriesim , do skrine nechodim , potom ako pubertiacka zila pol roka mimo a tak nestrpeli na zemi nic a cudzim nevypapulujes tak si uziva ,ze doma je to lepsie
spoliehaju sa , ze si rano doma a posluzis , skus neriesit a nebyt tam. Ja som niektore rana uz po piatej v praci a ono to funguje , kopky na zemi neriesim , do skrine nechodim , potom ako pubertiacka zila pol roka mimo a tak nestrpeli na zemi nic a cudzim nevypapulujes tak si uziva ,ze doma je to lepsie
Akýkoľvek externý zásah zväčšuje odchýľku. Takéto systémy majú úžasnú autoregulačnú schopnosť. Skúsenosť vraví, že každý zásah systém destabilizuje, a preto je potrebný nový zásah, ktorý opäť vyvoláva novú odchýľku s potrebou novej korekcie. Poniektorí sa ešte pamätáme na sústavný nedostatok všetkého v plánovanom hospodárstve a terajší prebytok v neplánovanom.
Viem, o čom hovorím, lebo my sme mali 11 “deregulovaných” členov, ktorí už teraz sú skoro všetci sami regulátormi. V novej generácii s 27 nevyspytateľnými členmi.
Kto chce vedieť o týchto neregulovaných systémoch viac, tak nech sa pozrie na FB Klub Mnohodetných Rodín.