Hladné deti

Do Sečoviec sme sa prisťahovali ani neviem kedy. Je to iba zopár rokov, no neviem prečo, zdá sa mi to akosi dlhšie. Možno preto, že sa tu toho udialo toľko. Aj keď na prvý pohľad to ani tak nevyzerá…

Na začiatku Sečoviec sa rozvaľuje rómska osada. Inak ju nevolajú než Habeš. Vraj tam žije okolo dvoch tisícok Rómov. Koľko ľudí žije v samotnom mestečku, netuším. Rómovia prichádzajú do „centra“, postávajú pred poštou, či pred obchodmi a čakajú. Mnohých vidno v oranžových bundách zametať, či odhrabávať sneh. A mnohí sa iba tak túlajú s vreckami od mlieka v rukách a cítiť z nich toluén.

Keď sme pred pár týždňami vychádzali z „výtvarky“, pri bráne čupelo chlapča. Čupelo dlho a nehybne. Nechápala som, čo tam robí, až keď som podišla bližšie, zbadala som, že sa trasie od zimy. To brána ho aspoň trochu chránila pred zimou. Dieťa malo na sebe chabé oblečenie — dve tričká s dlhým rukávom, akési zodraté nohavice a premočené topánky. Bez bundy či čiapky v treskúcom mraze…

„Si hladný? Čo si dnes jedol? Ako sa voláš?“ pýtala som sa.

„Volám sa Marcelka. Jedna teta mi dala keksík,“ odpovedalo dieťa.

Poznala som ju. Bola jednou z detí, ktoré sa špinavé a usoplené túlali po meste a fetovali.

„Koľko máš rokov?“

„Sedem.“

Ako som sa neskôr presvedčila, sedem mala iba v ten deň. Na ďalší už deväť, či desať. Topánky mala deravé a ja som práve deň predtým triedila tie naše a mnoho ďalších, ktoré som priniesla takmer zadarmo z Michaloviec. Rátala som, že sa komusi zídu.

Keď som Marcelku ako-tak dala do poriadku a ponúkla ju chlebíkom a čajom, povedala som jej, že môže prísť hocikedy, keď bude hladná, či keď bude voľačo potrebovať.

Na druhý deň sa spolu s ňou zjavili ďalšie dve rómske deti.

„Teta, sme hladné. Prosíme si chlebík.“

A tak sme sa začali kamarátiť. Deti už zrána postávali pred domom a čakali na svoju výslužku. Marcelka priviedla brata. Bol vysoký ako ona, o rok starší, takisto prvák, ibaže sa zdal byť bystrejší. V blízkosti úst mal čerstvú ranu.

„Čo sa ti stalo?“ spýtala som sa.

„Spadol som,“ odpovedal, no pozeral pritom do zeme.

„Pozri sa, Marek, povedali sme si, že si budeme hovoriť pravdu. Tak čo sa stalo?“ nedala som sa odbiť.

„Uhryzol ma potkan…“

Za mojím chrbátom čosi zašramotilo. Bola to moja štvorročná dcérka, ktorá sa medzitým, čo som sa rozprávala s deťmi, obliekla a natiahla si moje šľapky. V rukách niesla cukríky pre deti…

Naše spoločné stretnutia sa stali každodennou rutinou. Pri bráničke sme sa denne rozprávali, kým okolo nás prechádzali začudovaní ľudia, niektorí sa usmievali, kým mnohí sa štítivo odťahovali.

Od detí som sa dozvedela nové veci: Marcelka s Marekom sú polosiroty, otec je vo väzení, matka mŕtva. Starajú sa o nich starší súrodenci. Chatrč, v ktorej bývajú, sa rozpadáva, nemajú jedlo.

Ďalšie dievčatko, Erika, je krásna okaňa so svetlejšou pleťou a nádherným úsmevom. „Nová“ vetrovka jej vydržala čistá asi dva dni. Bola nadšená z medvedíka, ktorého sme jej darovali, no už o pár dní držala namiesto neho v rukách toluén. Vymenila ho. I dvaja ďalší chlapci, ktorí sa občas ukážu, fetujú. Starší, sedemnásťročný, zabúda, či má vôbec nejakých súrodencov. Milo sa usmieva a vraj — chcel by so mnou chodiť. Či mám muža…

Jedného dňa, keď opäť deti došli, Marcelka bola zase bez vetrovky, pulóver, šál, čiapka, nohavice, ktoré som je dala, boli preč. Iba známe topánky mala obuté. V mrznúcom počasí opäť iba v tričkách a teplákoch.

„Marcelka, kde máš vetrovku?“

„Perie sa.“

Ale keď sa prala ešte zopár dní, nešlo mi to do hlavy a zopakovala som otázku. Namiesto nej odpovedal Marek:

„Brat ju spálil.“

Dreva nebolo, v chatrči bola zima, tak popálili, čo sa dalo. I bábiku, z ktorej sa tak tešila. Ľúto mi bolo a cítila som sa úplne bezradná.

A tu mi prvýkrát napadla otázka, ktorou som ako náhradná matka bola doteraz vždy pobúrená:

„Je toto správne? Nebolo by týmto deťom naozaj lepšie v domove?“

Keď som v ten deň vošla do svojho domu a našla tam svoje usmiate dieťa, ako bojuje s čižmičkami a vetrovkou, naplnil ma pocit vďaky, že toto dieťatko uniklo podobnému osudu. Že je mu teplo, je sýte, oblečené, že má vlastnú postieľku, hračky i mamu, ktorá ho miluje, rovnako ako jej dve sestričky.

Máme všetko, čo potrebujeme, a dokonca i viac. A predsa sa nám to mnohokrát zdá také bežné a fádne. Potrebujeme veci nové a lepšie, aby sme konečne boli šťastní. A preto ráno, keď sa prebudíme, otvoria sa nám nové možnosti a my za nimi pobežíme i na kraj sveta a možno si ani nevšimneme, že hneď za bránami našich domov budú pritom postávať chudobné a hladné „siroty“.

Monika Znamenáčková,
Sečovce

Článok bol publikovaný v časopise NEBYŤ SÁM (dvojmesačník o náhradnom rodičovstve)