Pre prípad záchrany

Nikdy nehovor nikdy. A aj keď niektoré situácie si radšej nechceme ani predstaviť, ani o nich uvažovať, prídu bez ohľadu na naše chcenie. Nie je reč len o chorobách či o bežných úrazoch. Podľa suchých čísel štatistík z roku 2006 bolo pri dopravných nehodách zranených 161 detí.

ICE

Nebyť okamihu spred pár týždňov, kedy sa to dotklo aj našej rodiny, by som všetky tieto informácie brala len tak okrajovo, ako aj väčšina ľudí – však sa nič nestalo, deti sme poučili, hádam sa nič nestane – každé ráno im pripomínam, aby si dávali pozor. Rovnako, ako som si odložila kdesi do hlbín počítača mail od kamarátky o ICE. Neprišlo mi to dôležité, technický typ na tie kadejaké hrátky s mobilom nie som.

V našom prípade bolo šťastím v nešťastí to, že dcéra okrem krátkeho výpadku pamäte – z nehody si nepamätá nič – bola pri vedomí a tak nadiktovala moje číslo mobilu. Čo však v prípade, ak to tak nie je?

Pomoc alebo nepodarený výmysel?

Podľa mailu, ktorý som dostala a ktorý zaraďujú k HOAXOM,  existuje údajne medzinárodne uznávaná skratka ICE –  In Case of Emergency (v preklade pre prípad záchrany). Vznikla ako reakcia na podobné situácie, kedy obete nehôd neboli schopné komunikovať a pritom mali pri sebe mobil. Pre záchranárov bolo však prácne hľadať to „správne“ telefónne číslo, a tak sa v roku 2005 po skúsenostiach z Anglicka – zvlášť po teroristických útokoch v Londýne – pristúpilo k používaniu ICE.

Systém pre prípad záchrany je jednoduchý: stačí k telefónnemu číslu, ktoré treba volať v akútnej situácii, pripísať túto skratku ICE. Pokiaľ chce mať niekto k dispozícii viac čísel, stačí ich označiť ICE1, ICE2 a tak ďalej. Aj keď sa systém označuje ako medzinárodný, pravdou je, že sa používa – a nie veľmi rozšírene – len v Anglicku a Izraeli.

Postoj susedov

Pravdou však je aj to, že v Čechách sa používanie tohto systému nestretlo v Hasičskom a záchrannom zbore s podporou. Upozorňujú tiež na to, že český záchranný systém s touto skratkou nepracuje a taktiež nevyužíva mobily na kontaktovanie príbuzných v čase nutnosti. Používanie čísel z mobilu považujú za zásah do súkromia a odvolávajú sa aj na to, že ich úlohou nie je informovať príbuzných o stave pacienta – v prvom rade ich zaujíma záchrana ich života.

Ak už musia zistiť totožnosť, spoliehajú sa na doklady postihnutého. Na dôvažok informácie pod skratkou ICE považujú odborníci za bezpečnostné riziko dotyčného v čase, kedy sa tieto informácie považujú za čisto súkromné a chránené.

Má právo rodič vedieť, kde je jeho dieťa?

Čo teda urobiť? Nie vždy sme pri našich deťoch, keď sa im niečo stane, nie vždy majú poruke aj ten nešťastný mobil a nie vždy behajú so zdravotným preukazom či iným zdrojom na určenie totožnosti pod pazuchou.

Celé mi to príde ako patová situácia, presne kopírujúca skúsenosť jednej našej známej: syna – neplnoletého – jej zrazilo veľmi vážne auto pár metrov od bytovky, kde bývali. Nik jej nepovedal, kde sa nachádza, pol dňa pátrala, kde vôbec je. Keď sa pýtala tak záchranárov ako aj policajtov, prečo jej neoznámili, kde je jej dieťa a čo sa stalo, mrkli plecom s poznámkou, že to nie je ich povinnosť – a to aj na oficiálnej úrovni.

A tak mi to príde pračudesné: ak nie je poruke žiadny sused či niekto, kto dieťa pozná, tak sa jednoducho o tom, čo sa s mojím dieťaťom deje, nedozviem – a to aj celkom oficiálnym spôsobom. Tie pocity neprajem zažiť nikomu, už len to vedomie, že neviem, kde je moje dieťa a ja nie som pri ňom…

Možno by bolo zaujímavé vedieť, ako sa k takýmto situáciám stavajú po ľudskej stránke záchranári a policajti – lebo napríklad v našom prípade boli policajti v službe aj mimo nej úžasní, a na mieste činu telefonovali najprv mne… Ako sa potom pripraviť na možnosť takejto situácie, keď ICE je odmietané, by stálo za ďalšie pátranie.

Až niečo zistím, dám vedieť. Dobrým tipom a skúsenostiam od vás sa poteším.