Jáchyme, hoď ho do stroje!

Tak, a je to tu. Škola, školička nám frčí každučké ránko a dáva nám pocítiť – nielen na peňaženke, ako žalostne sonduje moja kolegyňa – že rajský čas spania „dokedysamichce“ a systém láro-fáro je tatam. To platí aj o nás, dospelých.

Zákony schválnosti a iné paranormálne javy

Ja neviem, ako vy – ale v posledné dni mám pocit, že mi život brnká riadne po nose a to práve cez naše detváky. Totiž, v posledné dni prázdnin sme si nadšene telefonovali s kamarátkami, spolutrpiteľkami v praxi:

„No, ako? Už ste pochystaní?“

„Sme, konečne! Prázdniny boli super, ale nech už príde škola! Už je toho dosť!“

Paradoxne, do školy sa tento rok chcelo všetkým našim deťom – možno aj preto, že počet dní, kedy sa fyzicky nachádzali na mieste trvalého bydliska bol žalostne nižší, ako inokedy a ani zďaleka nepresahoval tri týždne po spočítaní. A tak sme to pekne zbalili, vyprevadili a tešili sa, ako sa už o podstatné a ostatné mimo našich rodičovských zásahov, vrátane nosného programu dňa, postará alma mater. Že konečne bude – kľud.

Pre mňa osobne bol za tento mesiac  presne štyri dni. O ostatné sa musela postarať naša lekárka a ja.

Bacily, skleróza a chaos

So sladkým pocitom som vyprevadila hneď v prvý deň svoj dorast tam, kam patrí od škôlky po kvintu. A spokojne som si urobila ja sama konečne leháro. Poobede ma však čakalo obiehanie príslušných obchodov, lebo bolo treba také zošity, onaké prezuvky a neviem, čo ešte. Keď sme vyliezli preventívne už aj z galantérie po obzretí látky na šaty pre madmoiselle na svadbu, pohľad na ňu mi spôsobil skrat a okamžitý návrat. Dieťa vädlo a malo z čoho. Horúčka, neschopnosť sa hýbať a hovoriť, okamžite zaspala, napriek tomu, že je sova nočná sovatá nespavá. No dobre i nebárs, po týždni už bola OK, aj ju mrle žrali.

Ale to sa už ohlásila mladšia, že to, čo ju bolí na sedacej časti, ju bolí stále a je toho viac. Buch! Novinka! Vaše dieťa má sladké chrasty! Že pekne ďakujem, neprosím…! V pondelok som ju zdarne po 10 dňoch vypľula do školy k obojstrannej spokojnosti, nabažili sme sa jedna druhej dosti. Veget však trval len do včera večera. To som sa vrátila z úrazovky s mojím 14-ročným Indiánom so sadrou na ľavej nohe až nad koleno. Vraj dopadol ešte dobre.

Menej dobre je však mne. Už som zas v obraze, že napriek postupujúcemu veku nepostupuje ranný frmol k lepšiemu, teda k organizovanejšiemu počinu. Počítať rána, kedy si nik nič nezabudol a nepísal domáce úlohy, je proste zbytočné. Od okamihu, kedy som ašpirovala na pretekára trasy Paríž – Dakar (pre vysvetlenie: môj synátor si až v aute na ceste spomenul, že nemá doklady do vlaku a napriek jeho teeeeeeeeeeeeempuuuuuuuuuuuu…. vlak sme… stihli…) až po písanie slohu ráno o 7.15 (netuším, ešte som neskúšala vtedy pracovať, či to má dobrý vplyv na výkon a kvalitu textu), o zabudnutých telesných, desiatach, prezuvkách a iných „drobnostiach“ ani nehovoriac.

Zato isto viem: ráno sa dobre čítajú noviny zo včerajška, od začiatku po koniec, lebo šport, mami, nemôžem vynechať! Že je 7.48, to je len  a len detail. Mami, vytlačila si mi včera to potvrdenie? Aké potvrdenie? Jáj, som ti zabudol povedať, potrebujem dnes… no zapnite počítač narýchlo, keď už dva týždne avizuje predsmrtnú agóniu… a ručičky hodín dvíhajú adrenalín… Mamíííííííííííí! Ja dnes súrne potrebujem euro štyridsať! Peňaženke sa chodí po svete dobre, je v nej len platobná karta… a tak poďho vysypať pokladničku so všivákmi, ktorých najväčšia nominálna hodnota je 10 centov. Vraj to učiteľkám nevadí. No skúsilo by.

Len: po tom všetkom, čo sa v ktorékoľvek ráno ozve ten bojový pokrik, symbolizujúci čosi, čo malo byť a nie je, sa na seba veľmi hnevám: moja fyzická konštrukcia nie je v takom stave, aby som doplnila atletický tím na blížiacu sa olympiádu hodom do diaľky, čo len do našej školy.

Občas sa mi totiž žiada byť výkonná, trefná a presná a urobiť to, čo je v nadpise. Bez ohľadu na to, že nie som Jáchym. Bez ohľadu na to, že sú to moje milované deti a škola nie je mašina.

Kto vie a rozumie, vie.