Pôrodná asistentka Shelly Lopez Gray píše na svojom blogu Adventures of a Labor Nurse o svojej, práci, v ktorej zažíva každý deň milión emócií. Od šťastia a radosti, ktoré prináša narodenie nového človiečika až po obrovskú bolesť a smútok, ak nejde všetko, ako má.
A práve tam sa podelila s veľmi emotívnym listom, ktorý venovala mame, ktorá vo vysokom štádiu tehotenstva stratila dieťa.
Chcela som skončiť v ten deň v práci skôr…
Nedávno som prišla domov z práce tak neskoro, že už moje deti dávno spali. Časť zo mňa chcela zobudiť dcéru, spýtať sa, aký mala deň, rozprávať sa s ňou, čo robila. Túžila som zobrať do náručia syna, privoňať si k nemu a zasypať ho bozkami.
Moja druhá polovička bola ale natoľko vyčerpaná, že som bola už len vďačná za to, že ich manžel uložil do postele, ešte než som prišla.
Hodila som sa do postele a zaspala ešte skôr, ako mi hlava padla na vankúš. Ďalšie ráno som sa zobudila prvá, obliekla si čistú uniformu a vrátila sa naspäť do práce, oddýchnutá a svieža, ale rozhodnutá, že dnes v práci skončím v normálnom čase.
V ten deň bolo veľmi rušno.
Pár hodín pred zmenou služieb prišla ustarostená mladá mamička s tým, že už takmer 12 hodín necíti pohyby bábätka. Keď som pri vyšetrení nevedela zachytiť ozvy srdca, bolo toľko vecí, ktoré som jej chcela povedať, ale nemohla som. Nebol pravý čas a ja som bola len jej zdravotná sestra.
Ale chcela som jej povedať toto:
Netrvalo mi dlho, aby som sa presvedčila, že je márne hľadať ozvy bábätka. Nič z toho, čo som ti chcela povedať, som však nemohla, musela som čakať na tvojho lekára, aby ti to oznámil. Dúfala som, že nie je ďaleko a rýchlo príde za tebou.
V momente, keď som prestala zisťovať ozvy, vedela som, že sa tvoje obavy potvrdili, hoci ani jedna z nás nepovedala čo len slovo. Tvoj manžel ešte stále nebol ustarostený, on totiž nebol ten, kto cítil, že pohyby ustali.
Izba stíchla
Opatrne som zvažovala slová: keďže mi prístroj neukazuje ozvy, idem nájsť niekoho, kto spraví ultrazvuk. A takisto idem volať tvojho lekára. Rozumieš mi? Tvoje oči boli plné sĺz, ale neplakala si.
Keď som vyšla z tvojej izby, aby som zavolala lekára, celou cestou som sa modlila, aby som sa mýlila. Keď som prišla k telefónu, každá sestra na izbe sa ma pýtala, či sa mi podarilo zaznamenať ozvy srdca. Keď som povedala, že nie, celá izba stíchla.
Keď som sa dovolala lekárovi, počula som hrču v jeho krku. Nemusel nič hovoriť, vedela som, že nechá tak všetko, čo robí a príde rovno do nemocnice.
Všetci plakali
Keď som došla nazad do tvojej izby, tvoj muž ťa objímal a plakal. Povedala som, že lekár je už na ceste. Bola som tak veľmi vďačná, že je tvoj muž pri tebe, že ti rozumie a že sa snaží utešiť ťa.
Keď ultrazvuk potvrdil to, čo sme už všetci aj tak vedeli, plakala si ticho, kým tvoja rodina prepukla v hysterický plač. Obyčajne to takto býva. Ty neplačeš, až kým neporodíš bábätko a nevidíš ho na vlastné oči.
Nikdy sa nedozvieš prečo
V takýchto prípadoch sa pri pôrodoch ako pôrodná asistentka modlím, aby bábätko nebolo dlho mŕtve. Želám si, aby si ho vnímala také, aké bolo: dokonalé, spiace, tiché a pokojné.
Budeš chceš vedieť dôvod, ale najskôr ho nedostaneš. A ak aj áno, nebude ti o nič ľahšie, neuľaví sa ti, ale aj tak dúfam, rovnako ako ty, že ti ho dajú.
Hoci by si aj prišla do nemocnice vo chvíli, keď si prestala cítiť pohyby, aj tak by bolo neskoro. Neobviňuj sa z toho, čo sa stalo, čo si urobila alebo čo si mohla urobiť.
Neplakala som pred pacientkou
Objala som ju a pobozkala na hlavu, priniesla uteráky a pomohla jej okúpať sa. Potom som na posteľ dala ešte ďalšie vankúše a pripravila všetko na indukciu.
Nemala som pocit, že by v tej chvíli existovali slová, ktoré som mohla povedať.
Som si istá, že si nebude pamätať, že som jej hladila ruku, kým hovorila s lekárom, určite si nebude spomínať, že som povedala jej manželovi, nech zavolá jej mamu.
Nebude ani len tušiť, že som odišla domov a plakala som kvôli nej vo vani. A ešte vždy na ňu myslím, mesiace a mesiace po tom.
Toho večera som syna zobrala do náručia a zasypala ho bozkami. Vkĺzla som k dcére do postele a pýtala sa jej, aký mala deň. Rozprávala som s nimi o všetkom, až kým som nezaspala spolu s nimi, vďačná, že sú vedľa mňa.
Som presvedčená, že každá mama na svete, ktorá je zlomená tichom, keď prestane cítiť ozvy srdca svojho bábätka, už ostane zlomená navždy, v ten deň, keď prišla do pôrodnice porodiť dieťa, s ktorým odtiaľ neodíde.
Zakaždým, keď sa musím pozerať na pacientku, ktorá odchádza preč s prázdnymi rukami, zatvorím svoje oči a modlím sa, aby sme sa stretli znova, aby sme mali čo oslavovať.
(26 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)
Loading...
Nemocnica Snina
Kedy deti začínajú chodiť
Milí otcovia! Ísť bez detí na nákup nie je čas pre seba.
Vracanie u detí
Malý tyran alebo pravidlá musia byť!
Materské: kto má nárok, aká je výška, kedy požiadať, príjem na materskej
