Keď som naposledy závidela

Boli sme na Slovensku prvý školský rok. Presťahovali sme sa, keď mal starší syn nastúpiť do prvej triedy. Všetko to na nás čakalo. Taký ten štandardný život, ktorý sme predtým na ostrove nemali. Inštitúcie, školy, škôlky. Termíny. Prázdniny.

Moje deti nikdy na lyžiach nestáli. Videli lyžiarov iba na mori, ktorých vozil muž za člnom. On lyžoval rád. Na snehu. Na rozdiel odo mňa, čo som to nikdy poriadne nevedela, ale hovorila som si, že nevadí, že ma to nebaví. Možno ich pošlem na pánsku jazdu a ja budem zatiaľ doma. Štrikovať. Aj keď neviem štrikovať.

Keď potom muž zomrel, padli všetky plány. Nebol tu, a preto som im závidela. Už tu nikdy nebude, aby ich naučil lyžovať. Už sa nebude musieť dívať, aká trápna som so svojim pluhovaním. Už nebude nič.

Namiesto jarných „prázdnin“ sme boli mesiac doma. Chlapci si vytrvalo posúvali choroby, tam kde jeden skončil, druhý začal a ja som nevládala. Fyzicky. O hlave nehovoriac.

Mala som pocit, že jar pre mňa hádam nikdy nepríde.

Neviem, kedy ma to opustilo. Chuť trhať si vlasy. Kričať na mamu, ktorá za nič nemohla. Ticho vzdorovať otcovi. Hádať sa s Evou, ktorá by mi možno najradšej aj facku dala.

Jedného dňa, netuším, lebo sa mi to zlieva, to peklo odišlo, tak ako aj prišlo. Akoby to vôbec nezáležalo odo mňa. Iba sa mi to stalo.

Polia vyhučali do zelena. A ja uprostred nich na ceste, dívala som sa, ako sa poddávajú vetru. Takmer ako vlny na mori. Zrazu tu bol iný ostrov. Zelený. Moja neštandardná jar.

Prešiel rok. Nelyžujem. Neštrikujem. Ale nič z toho mi nevadí. Zjarnieva sa.

(16 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...