Medzi chorvátskou zimou a letom: špargľová epidémia

Medzitým sa toho udeje:

tiene jesenného slnka sa čím ďalej vzďaľujú, už nepália, iba zohrievajú a my im ochotne natŕčame svoje tváre. A niekedy, hoci december píšu, aj krátke rukávy prevetráme. Aspoň na päť minút, pre dobrý pocit.

Cestou domov z dedinského kafića, za hocakého aktuálneho počasia, nabudení povinnou dennou dávkou kofeínu, načahujeme sa za tými slnkami, ktoré nám sú jediné na dosah: zbierame pomaranče a mandarínky a citróny, najvoňavejšie na svete. Striekané iba dažďovými kvapkami.

Veru dobre sa tu žije, všade doma, dobre najlepšie.

Potom s novým rokom príde u mňa, nevedno prečo, nejaký bod zlomu a zdá sa mi, že čoskoro naisto zošaliem, pritlačená k zemi najšedivejšími odtieňmi januárovej oblohy. Nechávam sa fackať lokálnymi vetrami, zasolené mám aj medzi prstami na nohách.

A keď sa dívam na rozkvitnutý mandľovník, neviem sa rozhodnúť, či sa vo mne predsa len rozprúdi trocha života ako v tých bielych kvetoch, alebo či som ako kopa zhnitých starých mandlí, ktoré sa nik neunúval obrať.

Nie je to týmto miestom, ale mnou.

Toto by sa mi stalo, nech by som žila kdekoľvek na svete: byť si sama sebe opusteným ostrovom.

Až keď som jedného februárového dňa, za jednu ruku jedno dieťa, za druhú ruku druhé, zadýchaná vyšla na hrebeň ostrova, uvidela som si z výšky ten svoj chodníček, ktorým som deň čo deň kráčala z domu do dediny – do kafića, na chleba a naspäť – ani o meter ďalej, napravo či naľavo.

A došlo mi, ako som sa zacyklila. Ako som sa zabila vo vlastnej rutine.

A tak po novom, za jednu ruku jedno dieťa, za druhú ruku druhé, objavujeme na našom ostrove nové cesty a chodníky. A robíme veci, ktoré sme šesť sezón predtým ignorovali alebo sa z nich dokonca vysmievali. Ako napríklad špargľovej epidémii, ktorá sa o chvíľu končí. A my sme ju konečne, vôbec po prvýkrát, neprepásli.

Pridali sme sa k tým nadšencom, čo prekutrávajú každý kút na ostrove, chodia neoznačenými chodníkmi medzi olivovými hájmi a hľadajú pravú, divú špargľu.

Takú horkú, že jej horkosť okúsite dvakrát:

… raz na tanieri a druhý raz na záchode, keď si nespoznáte zápach vlastného moču. Čo sa vám pri takej obyčajnej, umeláckej špargli asi nestane, či?

Medzitým si svojim tempom rastie prvá várka krumplí, čo len tak pomimo pripomína, že sa už zase blíži tá takmer bezvýznamná letná sezóna.

(23 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...