Začiatkom roka sa mi narodila dcéra. Keď som niekoľko hodín po pôrode oznámila šťastnú novinu na Facebooku, pod fotkou môjho bábätka sa začali kopiť gratulácie, priania, aby sme boli zdraví, ale nielen to.
Ako to už býva, pribúdali tiež komentáre, na koho sa maličká podobá. Či na mňa alebo na muža, niekto napísal, že má svokrin nos.
Možno sa podala na mojich rodičov. Netuším. Neviem, či má oči po mojej mame, uši po mojom otcovi, lebo svojich biologických rodičov som nikdy nevidela. Keď som mala dva týždne, putovala som k adoptívnej rodine.
Vychovali ma adoptívni rodičia
Mám nádhernú mamu. Keď hovorím mama, myslím na ženu, ktorá ma vychovala. To je moja jediná mama na svete.
Vždy bola ku mne úprimná. Otvorene sa so mnou rozprávala o tom, ako si ma osvojili. Moji rodičia veľmi rýchlo po svadbe zistili, že nemôžu mať vlastné deti. Rozhodli sa, že si deti adoptujú. Ja som jedno z ich osvojených detí. Vychovali nás päť. S láskou a nehou. Vo viere. Boli vždy obetaví a trpezliví.
Sama v pôrodnici
Moja biologická mama ma nechala v pôrodnici. Nechala ma na starosť adoptívnym rodičom. Už nejaký čas vedeli, že čoskoro bude rodiť žena, ktorá chce dať dieťa na osvojenie a že by si ma mohli odniesť domov.
Kým som dva týždne ležala v inkubátore kvôli novorodeneckej žltačke, rodičia ma každý deň navštevovali. Moja mama mi povedala, že som bola krásne bábätko.
Keď som sa narodila, v pôrodniciach nefungoval rooming-in, takže novorodenci nemohli byť celý čas pri svojich mamách. Ležali vo svojich postieľkach v osobitnej miestnosti a sestričky ich nosili na kojenie každé tri hodiny mamám.
Iba ja som ostala v miestnosti sama, moji rodičia sa na mňa mohli dívať iba cez sklo. Nevedeli sa dočkať, kedy si ma budú môcť zobrať konečne domov. Mame bolo z toho veľmi smutno.
Nemala som krízu identity
Mala som šťastie na svojich rodičov a svoju rodinu. Moji rodičia neboli iba takí nedeľní katolíci. Dostala som dar viery a možnosť žiť vieru vo svojej rodine. Príklad je najlepší výchovný prostriedok.
Vždy som to mala v hlave usporiadané tak, že som to najšťastnejšie dieťa pod slnkom. Dostala som od Boha tých najlepších rodičov na svete.
Niektoré adoptované deti prechádzajú krízou identity. Najhoršie je tým, ktorým rodičia nepovedia pravdu. Mne sa to chvalabohu neprihodilo. Vyrastala som od začiatku s vedomím, že som osvojená.
Ešte keď som bola malá, povedali mi rodičia, že ma porodila jedna teta a oni si ma osvojili. Keď som bola staršia, dozvedela som sa od nich aj viac informácií. Ale sama od seba som nikdy nemala potrebu začínať rozhovor na túto tému.
Nikdy som sa nechcela stretnúť s biologickou mamou
Mama čakala, že sa jej raz spýtam na svoju biologickú matku sama, ale keďže som to neurobila, rozhodla sa, že s tým začne ona. Bola som už takmer dospelá. Prosila ma, aby som svoju biologickú mamu neodsudzovala. Nikto nevie, prečo sa ma musela vzdať.
Viem, ako sa volá moja biologická mama, aj to, že mám staršieho brata. Žijú v malom meste, 80 kilometrov od nás. Občas sa v tom meste zastavím. Ale nikdy mi nenapadlo obzerať sa po ulici, či náhodou nenájdem niekoho, kto sa na mňa podobá. Niekoho, kto by mohol byť môj brat.
Nikdy som nemala túžbu stretnúť sa s ňou, spoznať ju. No aj tak mi nedávno napadlo, že by som jej mohla napísať list. Krátko by som jej opísala svoj život.
Poďakovala by som jej za to, že mi darovala život
Napísala by som jej, že som šťastná, že som mala úžasné detstvo a rodičov, ktorí sa o mňa starali a naučili ma všetko, čo som v živote potrebovala. Nikdy mi nič nechýbalo. Vyštudovala som vysokú školu. Som učiteľkou a niekoľko mesiacov už aj mamou krásneho dievčatka.
Na konci by som sa jej poďakovala za to, že mi darovala život. Želala by som si, aby jej list priniesol pokoj. Aby vedela, že jej nič nevyčítam. Som presvedčená, že určite existuje nejaký dôvod, veľmi bolestný dôvod, pre ktorý sa ma vzdala a nechala ma v pôrodnici.
Nechcem sa s ňou spoznať. Nikdy by som jej nezazvonila na dvere, aby som videla, ako by reagovala. Možno, že nikto v jej rodine ani netuší, čo urobila. List by si mohla prečítať a zahodiť do smetí.
Keď som sa stala mamou
Na svoju biologickú mamu som si spomenula v pôrodnici, keď sa mi narodila dcérka. Pýtali sa ma na rodinnú anamnézu. Povedala som, že neviem, lebo som adoptovaná. Lekári sa mi začali ospravedlňovať a už to ďalej neriešili.
Rozmýšľala som, že by ma to tiež zaujímalo. Chcela by som vedieť, či je v mojej biologickej rodine alergia, cukrovka, dedičné choroby. Možno by nebolo na zahodenie získať tieto informácie od biologickej matky.
Druhýkrát som na ňu pomyslela vo chvíli, keď som so svojim bábätkom odchádzala z pôrodnice po niekoľkých dňoch domov. Bola som v eufórii. V rukách som si držala svoje dieťatko.
Ona odchádzala z pôrodnice sama. Predtým ma ani raz nenakojila, určite preto, lebo sa ku mne nechcela nijako pripútať. Možno ju niekto čakal pred tou pôrodnicou. Možno nie. No nemôžem si ani len predstaviť, ako sa musela cítiť.
(7 hlasov, priemerne: 4,43 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Príspevok pri narodení dieťaťa 2024
OČR počas Vianoc
OČR (čo je ošetrovné, kto má nárok, aká je výška)
Vianočné vinše
