Novoročné zrútenia

Ale na mobil máš čas!

Cítim sa dosť vyčerpaná na to, aby som dokráčala k ich posteliam, kde mi budú odmeriavať časomieru. Aspoň pätnásť minút každý večer venovať jednému, aj druhému. S bábätkom si predsa celý deň!

Už nejaký čas pozorujem, ako mi ich výčitky, skryté aj celkom otvorené, lezú na nervy. Ako by som ich najradšej niekam s tými 15 minútami poslala – kam? Napríklad do postele.

Urazí sa jeden, ktorý najradšej náš spoločný večer celý prerozpráva. Oduje peru, nezabudne si pichnúť “ale na mobile si bola doteraz,” zvrtne sa na opätku, odchádza bez toho, aby mi dal pusu. 

Ten druhý, ktorý chce, aby som náš večerný čas vypĺňala najmä hladkaním jeho pubertálnych chodidiel, je o niečo spokojnejší, pretože so mnou spravil dobrý obchod: vyvesil za mňa prádlo, aby som ho stihla “škrabkať” na gauči. Potom som zistila, že mi polovičku nechal. Jemu sa veru odchádza do postele s krásnou ľahkosťou.

Samozrejme, nemala by som opomínať muža. Ani ten sa už nevie dočkať, aby sme po celom dni vedľa seba spočinuli a mali konečne čas pre seba.

Ako tak skladá posledný balíček lega, a ja tak z posledných síl ešte márne dínom dánom prechádzam všetky sociálne siete – synova výčitka, že na to čas mám, ma pri tom doslova ohlušuje, sa rozhodnem, že to na dnes balím, idem proste spať.

Nemám nič

Viem, že som mala zapnúť počítač, mala som si pripraviť prácu, mala som niečo napísať, naplánovať. Od Nového roka začínam. Nemám nič. Iba tonu očakávaní, výčitiek, sklamaní a príšernej únavy.

Rozmýšľam, čo ma tak zmohlo. Žeby viac ako mesiac príprav na Vianoce, aby každý člen rodiny dostal to svoje? Žeby mesiac vypekania koláčikov, ktoré mi teraz pomáhajú prežiť noci, keď sa moje najmenšie bábätko zobudí 8 a viackrát za noc?

Málo čaju s medom

Zbieram posledné kúsky papierových vreciek, do ktorých som všetkým trom veľkým chystala na každý deň adventu jedno prekvapenie. Odkladám ich do veľkej krabice s názvom Advent a pritom poškuľujem po druhej, ktorá má nápis Vianoce a pristihnem sa pri tom, že najradšej by som odložila niekam na povalu rovno obidve. Už by som to chcela mať z krku.

Potom si spomeniem, ako ma baví ráno zapnúť svetielka na stromčeku, ako sa teším na ten okamih medzi tým, ako zapnem kávovar a najmenšiemu vymením plienku. A ani neviem ako a kedy je znova večer a tých chvíľ, ako si len tak pijem čaj s medom a cítim zblízka vôňu ihličia, je zdá sa mi, žalostne málo.

“Čo by si dnes chcela robiť?” pýta sa ma muž a už len pri tej nevinnej otázke ma ovanie mizéria: mix toho, že nielenže neviem, čo by som chcela robiť, ale že tam mám samé také, čo by som mala robiť.

Mala by som už napríklad konečne pracovať. Mala by som si sadnúť k počítaču a písať. A potom sa pristihnem, že je úplne jedno, či mi muž dopraje tento čas a vezme bábätko von, len pozerám na hodiny, ako ubiehajú drahocenné minúty a ja nemám nič. Nič.

Cítim sa tak povianočne prázdna.

Najradšej by som sa schúlila niekam do klbka, kde by ma nenašiel ani predmenštruačný syndróm.

Niekam, kde by som nemusela odpovedať na otázky, či sa ešte prídem rozlúčiť, ani čo budeme zajtra robiť, niekam, kde by som nemusela písať tento článok, ktorý som vlastne písať ani nechcela, ale nevedela som napísať nič iné.

Od januára 2024 budú napríklad nové maximálne nemocenské dávky. To by bolo celkom užitočné čítanie. Aj k veci. Aj k dátumu. Ale nechcela som sa z toho povracať.

Tak som si spravila čaj pre kojace matky. A píšem si záverom roka tieto riadky, aby som sa nadýchla, zastavila. Chytila si studenými prstami natlakované viečka. Ubezpečila sa, že budem v poriadku a že toto prejde a že mi žiadne novoročné zrútenie nehrozí.

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...