Pečiem si tie vanilkové rožky a plačem, ako sa na Vianoce patrí

Celé roky, čo sme žili na morskom exile, som zvykla piecť tony vianočných koláčov. Zďaleka ich nebolo dvanásť druhov, možno ledva štyri, ale pieklo sa mi strašne ťažko. Bola som vďačná za únavu, ktoré mi pečenie prinášalo a za to, čo zo mňa odnášalo. 

Vždy, keď vidím niekde na sociálnych sieťach fotky naaranžovaného vianočného pečiva a hrdé gazdinky, ktorým sa drukuje do šikovných a úžasných, myslím na to, či sú aspoň patrične unavené alebo ani náhodou, či to naozaj majú tak, ako o tom píšu.

O čare predvianočných dní, o kuchyniach naplnených vôňami vanilky, škorice, badiánu, o rozprávkovej atmosfére smiechu a rozprávačiek, ktoré k tomu patria, o tajomstvách, ktoré si predávajú z generácie na generáciu ako tie recepty na linecké koláče.

Ja si na to z detstva takto vôbec nespomínam.

Ak mi náhodou niečo utkvelo, okrem maminých hrubočizných medovníkov, ktoré boli tak tvrdé, že sa zaprisahávala, že už ich nikdy, ale nikdy nebude piecť, boli práve tie sviatky, kedy sa otec dovalil s obrovskou krabicou kúpených vianočných koláčov. Vraj aby bol doma pokoj a jeho žena nemusela byť nervózna z vypekania.

Boli ohromne hnusné. Možno nie tak veľmi, možno som viac bola nešťastná z predstavy, že nebudeme mať nič vlastné, že sme o tie vanilky, škorice a badiány jednoducho len tak prišli.

Odvtedy mám v sebe zafixované, že keď už nič, aspoň tie orechové rožky by mali byť, aj keby čo bolo. Aj keby dieťa v perinke plakalo.

Plač je esenciálna ingrediencia môjho vianočného pečenia.

Keď tvarujem z chladničkového cesta rožky a mrvia sa mi pod prstami, je v tom niečo, čo ma upokojuje a zároveň rozlaďuje.

Spravidla už doma všetko spí, všetko sní, len rúra rozprávkovo hučí, nikto nič nerozpráva a predsa mi v hlave ožívajú skutočné vety skutočných ľudí, myslím o niečo viac ako inokedy na svojho prvého mŕtveho muža, myslím na pokazené Vianoce, aj pokazené vzťahy a šúľam a šúľam a do nosa mi udierajú orechy, vanilky a len si tak smrkám.

Ráno sa zobudím a na plechu nájdem prázdne miesta: moje perinkové dieťa je dnes pomaly fúzaté a nemôže odolať, sú to jeho najobľúbenejšie vianočné koláče. Ospravedlňuje sa mi v pyžame, cukor naprášený aj vo vlasoch, že jednoducho musel ochutnať a že sú naozaj výborné. A ja mu poďakujem za to, ako sme spolu lúskali orechy, bez ktorých by na raňajky nevyjedal z plechu rohlíčky. Objímeme sa.

Na druhom plechu sú ďalšie zmiznuté miesta. Tie zase ochutnával môj bezlepkový novomanžel a tiež si ma vyobjíma, lebo sa zrejme vydarili. Učím sa kvôli nemu celkom iné recepty ako tie, ktoré sa predávajú z generácie na generáciu, lebo v nich nemôže byť taká tá naša, klasická múka. No vďaka nemu môžem po dlhých, dlhých rokoch zažiť Vianoce, po akých som túžila. Predsa len prišli. Napokon.

Mám zamiesené na ďalšie a ďalšie orechové rožky, lebo všetky už pred Vianocami pošli. Vyjedli ich pyžamkoví ľudia alebo ich majú odložené v komôrkach tí, ktorí ma majú radi.

(48 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)

Loading...