Pred pár rokmi zomrel náš Palo na rakovinu. Iba rok po tom, ako mu povedali diagnózu.
Všetci sme očakávali, že na konci bude happy end, ako to dal, ako to vybojoval, zvíťazil nad chorobou a prežil. My ľudia milujeme zázraky.
Ale náš Palo aj tak zázrakom bol, hoci sa do toho votrela smrť.
Keď sa smrť dotkne života
Spätne sa môžeme dívať na jeho posledný rok, kedy odchádzal, ako na rok príležitostí (uzmierenia, odpustenia, lásky…) Jeho smrť bola pre mňa silným mementom, ako žiť.
Priniesla mi do všedných dní neustále pýtanie sa, čo ak sú toto posledné narodeniny, posledné Vianoce, posledné … čokoľvek. A môj postoj sa začal meniť, už to nebolo všetko tak samozrejmé.
Žijeme si v podstate tak dínom, dánom. A myslíme pozitívne smerom k zajtrajškom, veď vždy príde ešte ďalší deň. Máme pocit, že má s nami Boh ešte veľké plány. Čaká nás tak veľa vecí a toľko príležitostí – stretnúť sa, objať sa, zasmiať sa, ľúbiť sa, aj uzmieriť sa…
Práve to posledné ma vyrušovalo zakaždým, keď sme boli s mužom pohádaní a nechali sme „slnko zapadnúť nad našim hnevom,“ úplne učebnicovo tak, ako sa to nemá robiť.
Čo ak zaspíš a už sa nezobudíš
Akosi som si zvykla, že nemá cenu chodiť za ním večer a hovoriť prepáč, lebo to odo mňa aj tak neprijme. Ako keby sa z toho potreboval vyspať. Ja som síce oka nezažmúrila, išla som sa kvôli tomu utrápiť, ale nepomohla som si.
Bol ako opancierovaná hradba. Nebolo šance priblížiť sa k nemu. Hovorievala som mu: „Ale čo ak zaspíš a už sa nezobudíš? Čo ak zaspím ja?…“
Nedbal. Prišiel vždy až ráno, aby ma objal a znova bol mier.
Čo ak…
Môj muž zomrel ráno. Večer predtým som za ním bola v nemocnici. Odchádzala som v pokoji, aj keď mi srdce bilo ako splašené, lebo „čo ak…“ Čo ak… si ťa hladkám naposledy, čo ak … si ťa naposledy objímam, čo ak… sme si naposledy povedali „Ľúbim ťa,“ čo ak… to boli naše posledné slová vôbec.
Bolo to všetko naposledy. Už nebude žiadne „čo ak.“ Tu na zemi už nie.
Nám, čo ešte máme otvorené oči, neostáva zatiaľ iné, iba pekne žiť. A potom pekne zomrieť.
Vždy príde ďalší deň,
keď budeš môcť povedať: „Mám ťa rád.“
Vždy sa nájde ďalšia možnosť
opýtať sa: „Čo môžem pre teba urobiť?“
Ale ak by som sa mýlil
a zostal by nám iba jeden deň,
chcel by som ti povedať, že ťa mám rád
a že dúfam, že na seba nikdy nezabudneme.
Bude ti nesmierne ľúto,
že si si nenašiel čas
na úsmev, objatie alebo bozk
a že si bol príliš zaneprázdnený na to,
aby si venoval niekomu
to, čo by mohol označiť
ako svoje posledné želanie.
Pamätaj dnes na svojich drahých
a šepkaj im do ucha,
povedz im, ako ich miluješ
a že ich budeš milovať navždy.
Nájdi si čas na to, aby si povedal
„prepáč,“ „prosím,“ „počúvaj ma,“
„ďakujem,“ alebo „všetko je v poriadku.“
Zajtra nebudeš ľutovať
to, čo si urobil dnes.
Bruno Ferrero
(16 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Zuzana Straková: Som ako sprievodca, ktorý vedie ženu k novej nádeji
Deti by mali mať priezvisko po mame, nie po priateľovi
Fakultná nemocnica Trenčín
Materské mlieko je príliš drahocenné, aby vyšla čo len jedna kvapka nazmar
Rozprávka o Červenej čiapočke a zlom vlkovi
