Sanitková fóbia

Sanitka, nemocnica, márnica

Poslednýkrát som otca videla pripútaného v sanitke pred pár mesiacmi. Ešte stále sa mi však snívajú sny, v ktorých nielenže žije, ale ja ani neviem, že nie je mŕtvy. Je to čudné. Napríklad dnes v noci. Odviezol ma a ostal na mňa čakať aj s mamou v aute ako miliónkrát inokedy. Spokojne som odišla. Veď ma čaká.

Keď mi zomrel pred ôsmimi rokmi prvý muž, snívalo sa mi s ním veľmi skoro po smrti. Sedel opretý chrbtom o kuchynskú linku v byte mojich rodičov a ja som sa ho neveriacky pýtala, čo tam robí. “Ty si nezomrel?” nechápala som. Nechcela som rozumieť. Veď ho odviezla sanitka, aby mu v nemocnici pomohli, a on sa nedožil rána.

Rovnaký scenár otec. Sanitka, nemocnica, márnica. V časovom slede pár hodín.

Prečítajte si aj:

Zomrel si v nedeľu

Volať sanitku?

Pred pár dňami som s gučou v krku volala sanitku pre svojho muža. Keď sa človek po smrti partnera zamiluje druhýkrát, vie lepšie ako naposledy, že smrť je prítomná už od začiatku. A že to nie je sranda. Preto môžeme byť my, vdovy a vdovci, oveľa viac úzkostnejší, keď príde čo len náznak choroby u nášho ďalšieho životného partnera. Cítime sa v ohrození a strach nám môže skresľovať úsudok. Môžeme o sebe pochybovať, či vieme správne vyhodnotiť situáciu. Napríklad, či volať alebo nevolať tú posratú sanitku.

V nedeľu odmietli prísť. Výdych. A potom zase nádych. Veď je to naozaj zlé!

V pondelok prišli, ale len preto, že manžel bol doobeda u obvodnej lekárky a CRP mal viac ako 180 (konečne nejaké číslo, ktoré zarezonovalo). Opuch nôh taký, že sa mu zlievali prsty a farebné mapy mu v priebehu týždňa postupovali z chodidiel až ku kolenám. Na dotyk boli horúce. On bol horúci. Už desiaty deň (toto nezarezonovalo).

Návšteva lekárky ho tak vyčerpala, že nebol schopný sa ani postaviť z postele. Pôvodne bol plán ísť do nemocnice až na ďalší deň, ak sa mu stav nezlepší. Po výmene správ mu však napísala, aby sa okamžite hlásil na centrálny príjem. Okamžite. Šesť až desať výkričníkov.

Volám sanitku

Volám sanitku. Manžel sa cíti zle a ja sama sa necítim dobre, neviem ho dostať na centrálny príjem, hovorím na tiesňovej linke. Naveľa, naveľa sem niekoho poslali dopredu aj s informáciou, že muža nemôžem odviezť do nemocnice sama. Preto k nám napochodoval urazený bulo, ktorý ani neviem, či vôbec pozdravil. Len sa pozastavil, kde “ho” nájde.

Pri spisovaní anamnézy dával celý čas najavo, ako nehorázne plytváme peniazmi daňových poplatníkov, akoby sme my sami daňovými poplatníkmi neboli, a že radšej by práve teraz namiesto toho lámal niekomu rebro pri skutočnej resuscitácii. Potom mužovi zavelil, nech odkráča do sanitky. Na centrálnom príjme predstavil diagnózu môjho muža ako neschopnosť manželky odviezť ho do nemocnice: “Majú malé dieťa, tak si poslali po žlté auto.”

Kým manžela po nemocnici vyvážali na vozíku, aby vylúčili trombózu a iné život ohrozujúce stavy, neschopná manželka doma zatiaľ striedavo plakala, pretože obraz odchádzajúcej sanitky v nej vyvolával stále živé spomienky.

Vydýchla som si až potom, keď som vedela, že ho ešte v teň deň uvidím doma. Mal síce diagnózu, s ktorou sa kedysi, keď možno fungovalo zdravotníctvo lepšie, zvyklo dva – tri týždne poležať v nemocnici, ale vôbec mi to nevadilo. Scenár sanitka, nemocnica, márnica si môžem odložiť zase na neskôr.

Prečo si ho nezachránila?

Jednou z veľmi náročných vecí po smrti blízkeho človeka je byť vystavený bezbrehému, nikam neodchádzajúcemu pocitu viny. Výčitiek, že vám niečo uniklo pomedzi prsty. Že ste to možno mali v rukách, ale neboli ste dostatočne vnímaví a citliví, aby ste si smrť včas všimli. Dostávate otázky. Niektoré sú tiché, niektoré surové. Či ste nevideli, že vám ten človek odchádza rovno pred očami. Asi si si na to zvykla. Prečo si to neriešila? Nechcela si ho niekam poslať skôr? Prečo to takto dopadlo, keď nemuselo?

Potom s obrovským zahanbením sledujete, ako hystericky reagujete na banálne problémy ako sú vši na hlave, tri kliešte prisaté na jednom stehne, útok včiel od suseda na vaše dieťa, vaše dieťa dusiace sa hruškou, tvár dieťaťa, keď sa pediatrička spýta, či ste si všimli, že nie je súmerná. Bežíte na pohotovosť, aby ste si vypočuli, že vaše dieťa má zlomený nos, ale nie veľmi. A často sa k tomu pridá aj hrešenie, načo ste tam vôbec chodili. Načo ich otravujete. A tak stále dokola.

Niekedy ma strach celkom ochromí a túžim byť jednou z tých, čo to vedia vybaviť racionálne. Keď nejde o život, ide o hovno, zvykol hovorievať môj otec. A presne o to tu predsa ide.

Prečítajte si aj:

Otec

(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...