Necelý rok som žila odchádzaním dedka. Z jeho postoja, ktorý mal k životu, bolo málo pravdepodobné, že sa dožije deväťdesiatky. Oplakávala som ho preto priebežne. A pozorovala, aké ťažké a vysilujúce môže byť zomieranie.
Shutterstock
Rozlúčiť sa
Bolo pre mňa nesmierne dôležité sa rozlúčiť. Každé stretnutie mohlo byť posledné, ale to naozaj posledné bolo tak aj plánované. Dlhé pohľady do očí. Slzy. Pohladenie. Poďakovanie. A opakovanie: mám ťa rada. Vedela som, že mi to neskôr môže byť útechou. A aj bolo.
Otec vtedy povedal o hrobovej jame niečo v duchu, ako na teba len nahádžu kopu zeminy a je koniec. Je po živote.
Neskôr som mu povedala, že to predsa nie je len o tom. Ale o tých ľuďoch, ktorých tu po sebe zanecháme. A on mi na to, že o sto rokov si na nás nikto nespomenie. Lebo nebude nikto, kto by si nás osobne pamätal. V našich domoch, ak ešte budú stáť, budú bývať iní, cudzí ľudia. Videl to vraj v nejakom dokumente.
Hovorila som mu o rozprávke Coco, v ktorej žijú ľudia na druhom svete len dovtedy, kým si ich niekto pamätá. Že tá skutočná smrť nastáva až potom, keď nie je nikoho, kto nosí na nás spomienku.
Mŕtvi nespia
Hovorila som mu, že až pri dotyku so studeným mŕtvym telom som dokázala pochopiť, že tam ten človek už nie je. A on mi na to povedal, že trvalo roky, kým sa vôbec mohol na mŕtveho človeka pozrieť.
Spomenula som si, že to bol, kto ma podopieral, keď do domu smútku priviezla pohrebná služba telo môjho prvého muža a povedal mi tie zvláštne slová útechy: “Vyzerá dobre. Vyzerá akoby len spal.” Ale nebolo to presné.
Chceli by sme, aby naši blízki akoby len spali. Ale nie je to tak. Na ich novú podobu si musíme zvykať. Niekto sa nechce pozrieť, pretože si chce svojho blízkeho pamätať takého, aký bol za života. Nechce mať medzi spomienkami takýto obraz.
Tak ako ja by som teraz nechcela mať medzi spomienkami posledný obraz otca, kráčajúceho k sanitke.
Posledný obraz
Spýtala som sa ho, či to zvládne, či nepotrebuje pomoc. Chvíľu predtým sme mu dohovárali, nech sa aj trochu viac tvári pred tými lekármi, že mu je zle. Zdalo sa nám, že na to, ako je mu ťažko, rozpráva o tom príliš ľahko. Samozrejme, že to zvládne, povedal mi.
Potom už vidím len seba so svojimi vlastnými hnevmi, ktoré ma ovládali v to ráno. Únavu a námahu, s akou som držala osemnásťmesačné živé dieťa, ktoré sa mi za každú cenu vytrhávalo z objatia a pri tom ma s vervou hrýzlo.
A toho otca som ani neobjala.
Mám pred očami, ako ho viažu v sanitke bezpečnostnými pásmi. A chcela by som, aby to boli moje ruky, ktoré by sa ho takto symbolicky naposledy dotkli.
Ale nemám nič.
Žiadnu veľkolepú rozlúčku. Plánované zbohom. Dlhé pohľady do očí. Slzy. Pohladenie. Poďakovanie. A opakovanie: mám ťa rada.
Nemám nič. A je to strašne, strašne smutné.
Nemám nič
Nemohla si to vedieť. Nikto z nás to predsa nemohol vedieť. Nikto z nás sa s ním nelúčil. Vtĺkajú mi do hlavy ostatní, ktorí to rovnako ako ja “nemohli vedieť.”
Mama mi povedala, že už mala z nemocnice odísť. Ale predsa len sa ešte raz vrátila za ním, aby mu priniesla kávu. A veľmi sa potešil.
Ja čupím so synom na chodníku, pridržiavam ho, aby mi znova nespadol. A nemám nič.
Popoludní, keď sa mama vrátila z nemocnice, a všetci sme si vydýchli, že už to bude dobré, lebo sa o otca postarajú, sme mu boli spolu kúpiť tričká a krátke pyžamá, ktoré si nikdy neoblečie. Ráno zavolali, že im je to ľúto, ale zomrel v spánku. Ani nevedeli, kedy presne sa to stalo.
Moje posledné správy, ešte kým žil, si neprečítal. Ach, ako mi je z toho smutno!
Nemôžeš si predsa z týchto posledných momentov skladať celý obraz. Nemôže predsa jeden fragment, nepatrný úlomok, dominovať celému vášmu vzťahu. Určite vieš nájsť aj veľa iných momentov zo života, ktoré ti môžu byť útechou. Presviedčajú ma. Aby zlomili neoblomnú tvrdohlavosť, s akou sa upínam na to, že “nemám nič.”
Je to však nesmierne ťažké.
Najťažšie je, že už nebude žiadne objatie.
Už bude len život, v ktorom sa musíme naučiť žiť bez jeho objatí.
Redaktorka, publikuje odborné články najmä o materských a rodičovských príspevkoch, ktoré nájdete v rubrike "Príručka pre rodiča" a tiež píše "Správy pre rodiča" - o veciach, ktoré sa práve dejú. Vyštudovala Právnickú fakultu UK v Bratislave.
Ja som Ti bol za mojím, a on na druhý deň už nebol. Ležal na infekčnom. Zavolala mi jeho nevlastná dcéra, aby som už nechodil. Bolelo, lebo sme nemali potuchy, že deň predtým sa vidíme naposledy. A tam sme sa nemohli ani objať, lebo infekčné na Kramároch funguje tak, že sa rozprávate cez okno. Čo je pochopiteľné. Pri mame som bol do poslednej chvíle. Brat zomrel deň po mojej návšteve. A skutočný biologický môj otec zomrel v nemocnici. Bol som vtedy vedúcim významného obchodu, a bola akási akcia, na ktorej podniku záležalo, aby som sa jej zúčastnil. Tak ukecali moju paniu a spolupracovníčky, aby mi to povedali až po tej udalosti. Veľmi som sa hneval. Ale to tak nebolelo. Najviac boleli starý otec a mama. Tak sa drž ešte raz!
Loading...
Všeobecná nemocnica Žiar nad Hronom
Moje dieťa je zase choré. Prídem kvôli soplíkom o prácu?
Škôlkari. Môžu byť chorí, lebo sú v strese.
Kedy musia mať autá zimné pneumatiky - Rakúsko, Poľsko, Česko, Maďarsko
6 rád pre zdarnú adaptáciu dieťaťa v škôlke
Deti chcú vyhrať a dosiahnuť svoje všetkými prostriedkami. Nedajte sa!
Ja som Ti bol za mojím, a on na druhý deň už nebol. Ležal na infekčnom. Zavolala mi jeho nevlastná dcéra, aby som už nechodil. Bolelo, lebo sme nemali potuchy, že deň predtým sa vidíme naposledy. A tam sme sa nemohli ani objať, lebo infekčné na Kramároch funguje tak, že sa rozprávate cez okno. Čo je pochopiteľné. Pri mame som bol do poslednej chvíle. Brat zomrel deň po mojej návšteve. A skutočný biologický môj otec zomrel v nemocnici. Bol som vtedy vedúcim významného obchodu, a bola akási akcia, na ktorej podniku záležalo, aby som sa jej zúčastnil. Tak ukecali moju paniu a spolupracovníčky, aby mi to povedali až po tej udalosti. Veľmi som sa hneval. Ale to tak nebolelo. Najviac boleli starý otec a mama. Tak sa drž ešte raz!