Anton Chromík: Moje srdce sa natiahlo

Je hrdý na rodinu – a nielen na svoju. Považuje ju za takú dôležitú, aby jej aj zo svojho profesionálneho hľadiska pomáhal vytvárať zákonné zázemie.

Žije nádherné dobrodružstvo rodiny so svojou skvelou externou pamäťou, teda manželkou Beatkou a piatimi synmi mimo hlavného mesta, ktoré slúži len na nevyhnutné pracovné veci. Advokát a aktivista v prorodiných veciach, ale predovšetkým manžel a ocko Anton Chromík.

Ste advokátom. Ešte si pamätáte z čias štúdia práva onú presnú paragrafovú definíciu rodiny? Alebo máte takú svoju, možno chlapskú, možno poetickú?

Zo štúdia si toho veľa nepamätám, ale keďže som spolupracoval na niektorých textoch nového zákona o rodine, predsa by som mal niektoré veci vedieť. Zákon o rodine hovorí nielen sucho, ale aj poeticky staré známe pravdy. „Rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti. Manželstvo je zväzok ženy a muža a jeho účelom je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí.“ Bez týchto osvedčených právd by bol zákon iba suchou literou bez ducha.

Som presvedčený, že poézia a krása rodiny je – ako povedal Chesterton – práve v jej dobrodružnosti. Nikdy neviete, čo vás čaká. Toľko rozdielností, každé dieťa úplne iné. Hoci povrchný pozorovateľ by povedal, že sú cez kopirák. Nič ale nemôže byť vzdialenejšie pravde. Úchvatné je, že napriek problémom sa nikde nerodí toľko lásky, ako v rodine. Aj cynik musí vidieť, že bez rodiny a bez manželstva by tu nikto z nás prakticky nebol. Skúste si pozrieť svoj vlastný rodostrom!

Vaša práca je náročná. Čo motivuje Antona Chromíka vrátiť sa čím skôr domov?

U nás by bola vhodnejšia otázka, čo ma motivuje ísť do práce. Nie je toho veľa. Napriek tomu, že mám rád svoju prácu, je našťastie práca v mojom živote možno na piatom, šiestom mieste. Ako advokát som veľmi pracovne vyťažený, deň mám usporiadaný viac menej trošku naopak ako väčšina pracujúcich ľudí.

S rodinou som dlhšie ráno ako večer. Vstaneme spolu, zaveziem deti do školy, deťom dám otcovské požehnanie a spolu raňajkujeme, modlíme sa, dlhšie sa porozprávame a od pol desiatej sa zhon už nezastaví až do večera. Ešte mám jeden cieľ – vyhnúť sa zápcham. Preto, ak sa dá a nemám stretnutia, pracujem aj vo svojom sídle v Šenkviciach a do pobočky v Bratislave idem, keď je to potrebné.

Máte ešte malé deti. Priznajte: viac Vám dali, či vzali?

Nedostal som väčšie dary – okrem mojej manželky – ako sú moje deti. Deti mi nič nevzali! To čo mi vzali, sa totiž vôbec nedá porovnávať s tým, čím ma napĺňajú. Prvýkrát som zažil ten pocit pri mojom prvom milovanom synovi. Veľmi som sa bál, keď sme čakali druhého Petríka, ako to zvládne moje srdce -na to som nebol pripravený, ako ho budem môcť milovať. Či to nebude tak, že jedného budem mať rád viac ako druhého.

Ďalšie prekvapenie nastalo, keď som zistil, že moje srdce sa natiahlo a ja skutočne nedokážem povedať, že jedného mám radšej ako druhého. Mám ich rád rovnako, aj keď sú rôzni. Po tejto skúsenosti naťahovacieho srdca som zistil, že v láske nie je nikdy dosť. Keď máte rubín, neznamená to, že by ste sa mali zriecť všetkých zafírov. Veď už máte dosť. Tak sa stalo, že mám päť synov a každý jeden je pre mňa drahokamom. To že máme domácnosť plnú chutí a poriadne šťavnatú na príbehy, je pri tomto počte asi každému zrejmé a mne sa to páči.

Deti potrebujú k šťastiu denne vidieť dvoch milujúcich sa rodičov, otca a mamu. Našli ste báječnú ženskú?

Moja Beátka je pre mňa najväčším darom, ktorý som dostal. Bez nej by nič nefungovalo. Je moja externá pamäť a ak si predsa len niečo pamätám, tak je to, že moja láska k nej je stále väčšia odo dňa, keď sme sa vzali. Bez nej by bol môj život chudobný. Je skutočnou ženou. Skutočnou mamou. Už sme manželia dvanásť rokov, ale okrem výročí oslavujeme (ak nezabudneme) aj výmesačie, šiesteho v mesiaci sme sa vzali, tak prečo to neosláviť?

Google o Vás prezradil, že ste človek akčný a dosť verejný. Prečo a aká je motivácia?

No prirodzene nie som veľmi akčný. Skôr som povahou lenivý človek. Verejné veci väčšinou do mňa takzvane vrazia, hoci ich veľmi nechcem. Potom sa musím rozhodnúť. Rozhodujem sa jednoducho. Je to dobré? Alebo je to zlé? Ak je to dobré, rozmýšľam, kto by to urobil, aby som to nemusel urobiť ja. Ak sa taký človek nájde, teším sa. Ak sa nenájde a to sa stáva na moju smolu často, musím to urobiť ja.

Ako by ste motivovali štát či našich mocných cez právne videnie k tomu, aby dali rodine jednoznačnú šancu na prežitie bez zákulisných ťahov a finančných podpôr kadečoho iného?

Najtrvalejšia je zmena zvnútra. To, že máme taký problém s podporou rodiny spočíva v nedostatku vnútorného šťastia v rodine našich predstaviteľov. Zápal, ktorý by ich viedol, ak by zažívali v rodine radosť, by bol iný. Základná premisa je, že investícia do rodiny je najlepšou investíciou štátu. Je to poklad pre štátny rozpočet. Mnohí predstavitelia to skutočne vnímajú ako poklad, ale v tom význame, že ho možno zaťažiť akoukoľvek „hypotékou“ a on to znesie. Rodina toho naozaj znesie veľa.

Ale predsa len v čase, keď máme polovicu „základných buniek spoločnosti“ rozpadnutých, ako asi trpí celé „telo“? Ako trpia deti? Sanácia rodín je nevyhnutnou cestou. Deti potrebujú otca a mamu, nič lepšie pre deti nebolo a ani nebude. Štát by mal aspoň dohliadať, aby nebola skazená prirodzená túžba človeka po trvalom životnom spoločenstve.

Vieme, ako média manipulujú myslenie mladých: prororozvodová mentalita, promiskuita, to všetko bráni tomu, aby si ľudia vytvorili pevnú sieť vzťahov, ktorá ich bude držať celý život. Čelíme návalu informácií a chýba nám nával lásky. Naše deti nepotrebujú odľudštenú školskú sexuálnu výchovu, ale lásku rodičov. Ak budú mať lásku rodičov, budú mať tú najpodstatnejšiu informáciu pre to, aby vytvorili zdravú rodinu.

Zavrite oči a povedzte nám „z brucha“ tri veci, ktoré vás napadnú pri slovnom spojení „moja rodina“?

Radosť, pokoj, oni.

Foto: archív A.Ch.

V nasledujúcich dňoch si pripomíname svetový deň rodiny a k nemu sa pripájajú aj rôzne organizácie na Slovensku zaujímavým programom. Viac informácií nájdete aj na web stránke Dňa rodiny.

Komentáre k článku

Honza Snedlďítetíkaši píše:

13. mája 2013 o 10:40

No milý pán Chromík,

toto mi nehovorte. Všeličo doma s deťmi máme, aj radosti kopec, aj srandy, aj nervov aj stredu a vsetko je to dokopy super , ale POKOJ – len ak sú na chvílu u babky )))

Odpovedať