Jej rozhodnutie odísť do Afriky nás všetkých zaskočilo. Veselá kopa, ktorá naučila háčkovať na prste už aj „svoje“ dievčatá v Ugande, už druhý mesiac pomáha v centre pre deti pozitívne na HIV.
O deťoch, ceste k nim a všetkom, čo s tým súvisí, písala Janka Čížová.
Ako sa obľúbená učiteľka angličtiny z celkom fajn ZŠ dostane zrazu do Ugandy?
Božie cesty nie sú našimi cestami a Bohu je všetko možné. Vyrastala som obklopená náboženskou literatúrou, časopismi, ktoré môj starký odoberal. Raz mi starký ukazoval fotku misionára v Zaire, že pozri, toto je môj kamarát, od nás z dediny, teraz je v Afrike. Prečítali sme si článok a odpovedali na výzvu poslať pohľadnice s kvetmi.
Napísala som, kto je môj starký a brat Štefan Gazdík odpísal. Keď prišiel na Slovensko, každé dva roky, vždy sme sa stretli. V listoch ma často volal na misie, aby som prišla aspoň na toľko rokov, koľko má môj starký. Vtedy sa starký veľmi bál o mňa, že odídem a zomriem niekde. Túžba po misiách bola v mojom srdci veľmi dlho. Aj preto sa zapájam do koledovania Dobrá noviny s deťmi u nás v dedine.
Len možnosť ísť reálne na misie bola vzdialená, niektoré projekty mali vekovú hranicu, iné projekty mali ročnú prípravu, ale pri mojich aktivitách v eRku, organizovaní rôznych akcií, som si nevedela predstaviť, že sa budem rok pripravovať na misiu. Pár rokov som bola v Anglicku, potom som začala študovať na VŠ na Slovensku, zamestnala som sa ako učiteľka a po troch rokoch, keď mi končila zmluva, som mala pocit, že nemám zostať ďalej pracovať na mojej škole.
Nevediac čo bude, odovzdala som situáciu Bohu a vedeniu som oznámila začiatkom roka 2013, aby so mnou nepočítali v ďalšom školskom roku. V máji som si prečítala oznam, že Slovenská katolícka charita hľadá dobrovoľníka do Ugandy, napísala som email a už všetko išlo veľmi rýchlo.
Si na misii už druhý raz. Čo ťa znovu prekvapilo, čo je iné, ako u nás?
Znovu ma prekvapuje, keď dievčatá nereagujú na moje otázky, iba sklonia hlavu a sú ticho. Keď chcem, aby niečo prečítali, znovu to isté. Myslím, že sa boja, že nevedia, a tak ani neskúsia. Stále ma to prekvapí. No, keď dlho nič nehovoria, začne ma to aj hnevať. Minule sme išli spievať ukazovačku, požiadala som ich, aby sa postavili. Jedna slečna si sadla, pýtam sa, čo sa stalo, ale nerozumela som, čo povedala, pretože bol hluk. Opakujem otázku a ona ticho. Nič zlé si neurobila, len mi zopakuj, čo si povedala. Päť minút som nemohla z nej dostať ani mäkké „f“.
Naveľa jemným tenkým hláskom niečo povedala. Zase som nerozumela, nakoniec som s natiahnutými ušami počula, že ju bolí noha a nemôže stáť. No, veď to mi mohla hneď povedať. A nie sa tváriť, že koniec sveta je za rohom! Veľmi ťažko prežívajú neúspech, napríklad pri súťaži. Aj naše deti sú smutné, aj sa rozplačú, keď nevyhrajú, ale tieto dievčatá všetko veľmi ťažko znášajú. Sú hneď nešťastné a najhoršie, že nič potom nehovoria.
Čo oficiálne robíš?
Oficiálne učím dievčatá v centre anglický jazyk, venujem sa im vo voľnom čase a pomáham aj v projekte Adopcia na diaľku. A baví ma to. Veľmi. I keď je to niekedy ťažko, 23 dievčat od 6 do 17 rokov učiť. Sú rozdelené na dve skupinky, ale aj tak je vekové rozpätie dosť veľké. Najťažšie je, že nevedia čítať, naučia sa celé vety v škole naspamäť a vedia, čo majú napísané v zošite. Preto sa snažím čo najviac času venovať čítaniu a abecede. Precvičujeme slovíčka, ktoré preberajú v škole.
Vyrábam rôzne pomôcky, píšem slovíčka na kartičky, hráme sa pexeso alebo kto najviac slov správne prečíta, niekedy je odmena cukrík, niekedy nálepka. Keď sa im darí, tak sa tešia a chcú čítať, no keď príde neúspech, že nevedia niektoré slovíčko, sme zase naspäť v krajine mlčania.
Si stále medzi deťmi… spomínala si mnohé zvláštnosti…
Okrem toho, že sú „tiché“, keď netreba, sú celkom ako naše deti, hravé, veselé, smutné, … Zvláštnosti? Nemajú mená ako my, že podľa priezviska vieme, že títo ľudia sú z jednej rodiny. Dieťa dostane meno v lokálnom jazyku a druhé „normálne“, také anglické. Každé meno niečo znamená. Napríklad jedno dievčatko má meno Aromborach, čo znamená „stretla som zlú ženu“. Mená matky dávajú podľa toho, čo prežili pred počas alebo po pôrode.
Tiež niekto má meno „Veľké utrpenie“, pretože pôrod bol ťažký. Jednu matku opustil muž s dvomi deťmi, iný jej sľuboval, že sa o nich postará, keď otehotnela, opustil ju aj on. Dieťaťu dala meno, ktoré v preklade znamená „Odpustenie“. Jedno dieťa sa volá Malakoš – „prišla na tréning“. Kňazi sa snažia robiť osvetu a vysvetľujú matkám, aby deťom dávali pozitívne mená, pretože meno im dávajú na celý život.
Aký je bežný deň týchto detí, aké sú ich hry?
Ráno vstanú, hygiena, tabletky, raňajky, spoločná modlitba a škola, prichádzajú na obed, po obede sa staršie vracajú do školy a prichádzajú okolo piatej alebo aj pol šiestej. Pred večerou sa okúpu, spoločne sa pomodlíme, navečerajú sa a každý deň po večeri si robia úlohy alebo máme angličtinu alebo sa hráme.
Cez víkend je režim trošku iný, v sobotu doobeda je veľké pranie, v lavóroch, ručne, každá si perie sama, najmenším dievčatám pomáhajú staršie, pred obedom máme informatiku, dievčatá sa učia používať počítač, ale len tie staršie, od tretieho ročníka. Poobede majú oddych, pozbierajú si prádlo, po večeri je nácvik spevu na nedeľnú sv. omšu alebo si pozrieme rozprávku večer. V nedeľu po sv. omši majú čas na hranie, poobede teraz v pôste sa modlíme krížovú cestu. Po večeri sa ešte pripravujú do školy alebo sa hráme.
Často sa hrajú s kamienkami, vyrábajú si bábiky z vlastného oblečenia, keď sa pohrajú, zase sveter alebo tričko rozložia a môžu nosiť. Obľúbený je futbal a vybíjaná. Teraz máme kocky sťaby lego, tak stavajú domčeky a všeličo. Veľmi rady kreslia. Obyčajne jedia „pošo“, je to z kukuričnej múky, vyzerá to ako veľmi hustá krupica, k tomu ryby, kapustu, fazuľu, „greens“ – to sú zelené listy z určitých rastlín uvarené, ryžu, kozie a kuracie mäso. V centre sa snažíme aby mali pestrú stravu, pretože užívajú ťažké lieky a potrebujú byť silné.
Uganda je veľmi chudobná. Si tam šťastná?
Som tu šťastná. Mám svoju izbu, mám čo jesť, mám stále čo robiť, mám aj pripojenie na internet, tak aká chudoba? Som zvyknutá žiť skromne. Pamätám si dni pred výplatou, keď som chodila po obchode na Slovensku s 2 eurami a rozmýšľala, čo si kúpim na večeru a prípadne, aby mi zostalo aj na raňajky. Nie som bohatá, ale Pán sa vždy postará, pridá aj navyše a plní naše sny.
(Žiadne hodnotenia)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
20 básničiek pre Mikuláša
Adventný kalendár pre unavené mamy
